Staré stránky Ministerstva spravodlivosti SR - neaktualizované od roku 2012

Odkaz na aktuálne stránky Ministerstva spravodlivosti SR
Na koniec stránky

Tlačové správy z ESĽP

Aktualizované 3. decembra 2009

Prípad Majerníková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 24. novembra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 24. novembra rozsudok v prípade Majerníková proti Slovenskej republike.

Pani Majeríková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods.1 Dohovoru, dĺžkou občianskoprávneho konania vedeného na Okresnom súde Žilina, ktoré trvá už viac ako 16 rokov a 4 mesiace.

Sťažovateľka sa obrátila so sťažnosťou podľa článku 127 ústavy aj na ústavný súd, ktorý 6. októbra 2005 (v tom čase konanie trvalo viac ako 12 rokov a 4 mesiace ) konštatoval porušenie sťažovateľkinho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd priznal sťažovateľke 80 000 Sk (čo zodpovedalo približne 2 062 eurám) ako náhradu nemajetkovej ujmy a prikázal okresnému súdu konať vo veci a nahradiť sťažovateľke trovy konania.

Vo svojom rozsudku sa ESĽP nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka nemôže byť viac považovaná za obeť porušenia práv Dohovoru. Podľa ESĽP obdržaná náprava nemôže byť v zmysle jeho ustálenej judikatúry považovaná za adekvátnu a dostatočnú a preto sťažovateľka nestratila status poškodenej osoby. Vzhľadom k tomu, že v konaní sa vyskytli prieťahy, ESĽP skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pani Majeríková požadovala sumu 25 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 3 119 eur ako náhradu trov. ESĽP vzal do úvahy sumu priznanú ústavným súdom a priznal sťažovateľke 5 300 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a 1 500 eur z titulu náhrady trov konania.


Veľká komora ESĽP nevyhovela žiadosti vlády SR v dvoch prípadoch

 

 Senát piatich sudcov veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) rozhodnutím zo 6. novembra 2009 nevyhovel žiadosti vlády Slovenskej republiky o opätovné preskúmanie prípadu K. H. a ďalší proti Slovenskej republike veľkou komorou ESĽP.

V ten istý deň senát piatich sudcov veľkej komory ESĽP nevyhovel žiadosti sťažovateľa o opätovné preskúmanie prípadu Lawyer Partners, a. s. proti Slovenskej republike veľkou komorou ESĽP.

V dôsledku toho rozsudky v oboch prípadoch nadobudli právoplatnosť a Slovenskej republike začala plynúť lehota na vyplatenie spravodlivého zadosťučinenia, ktoré bolo sťažovateľom priznané.


Prípad Fekiač a Fekiačová proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 10. novembra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 10. novembra rozsudok v prípade Fekiač a Fekiačová proti Slovenskej republike.

Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľnosti. Rovnako namietali porušenie článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, pričom druhá sťažovateľka zároveň namietala porušenie článku 8 Dohovoru. Predmetné konanie sa začalo na návrh sťažovateľov v januári 1997 a skončilo v marci 2006. Trvalo tak viac ako 9 rokov na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou predmetného konania sa v januári 2003 zaoberal aj Ústavný súd SR na základe sťažnosti, ktorú podal prvý sťažovateľ podľa článku 127 ústavy. Konštatoval, že právo prvého sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehoty podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru boli porušené a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (v tom čase približne 607 eur) a náhradu trov právneho zastúpenia. Okrem toho prikázal Okresnému súdu Zvolen konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Európsky súd akceptoval argument vlády, že vo vzťahu k námietke týkajúcej sa dĺžky konania druhá sťažovateľka nevyčerpala vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože nepodala ústavnú sťažnosť. Preto túto časť sťažnosti vyhlásil za neprijateľnú. Na druhej strane sa európsky súd nestotožnil s argumentáciou vlády, že prvý sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie, keďže priznané odškodnenie považoval za príliš nízke. V tejto súvislosti sa európsky súd nestotožnil ani s argumentáciou vlády o tom, že prvý sťažovateľ mohol podať novú ústavnú sťažnosť, berúc do úvahy skutočnosť, že nález ústavného súdu nerešpektoval ním uplatňované kritériá. S poukazom na celkovú dĺžku predmetného konania európsky súd konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich ďalších práv považoval európsky súd za zjavne nepodložené.

Prvý sťažovateľ požadoval 9 295 eur ako náhradu údajnej majetkovej škody a 1 660 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Požadoval tiež 1221 eur ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v konaní pred vnútroštátnymi súdmi a v konaní pred európskym súdom. Európsky súd nenašiel príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane dospel k záveru, že prvý sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu, a preto mu priznal 1 660 eur, pričom vzal do úvahy, že prvý sťažovateľ už dosiahol čiastočné odškodnenie v konaní pred ústavným súdom. Z titulu nákladov a výdavkov mu európsky súd priznal 600 eur. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Prípad Sika proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 10. novembra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 10. novembra rozsudok v prípade Sika proti Slovenskej republike.

Pán Sika žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nespravodlivosťou a dĺžkou občianskoprávneho konania o zaplatenie určitej sumy, začatého proti sťažovateľovi na základe žaloby podanej v roku 2000 bytovým družstvom na Okresnom súde Trnava. Namietal tiež diskrimináciu.

Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na postup okresného súdu podľa článku 127 ústavy aj na Ústavný súd SR, ktorý 7. novembra 2005 rozhodol, že Okresný súd Trnava porušil právo sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd prikázal okresnému súd konať vo veci a nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Sťažovateľovi priznal 20 000 Sk (v tom čase približne 514 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Vo svojom rozsudku sa európsky súd nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nemôže byť viac považovaný za obeť porušenia Dohovoru. Podľa názoru európskeho súdu, náprava získaná od ústavného súdu nemôže byť v zmysle jeho ustálenej judikatúry považovaná za adekvátnu a dostatočnú, a to najmä vzhľadom na nízke priznané odškodnenie, a preto sťažovateľ nestratil status poškodenej osoby. Sťažovateľ tiež nebol povinný podať novú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Európsky súd následne preskúmal celkovú dĺžku konania, ktoré trvalo takmer 9 rokov a dospel k názoru, že nebola v súlade s požiadavkou primeranosti lehoty podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Čo sa týka ostatných námietok, európsky súd zamietol námietku týkajúcu sa nespravodlivosti konania z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy, konkrétne ústavnej sťažnosti. Taktiež zamietol námietky týkajúce sa porušenia článku 14 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru z dôvodu diskriminácie.

Pán Sika požadoval 2 944 eur ako náhradu majetkovej škody, 4 923 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a paušálnu sumu ako náhradu nákladov a výdavkov. Európsky súd nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Dospel však k záveru, že pán Sika utrpel nemajetkovú ujmu a berúc do úvahy sumu priznanú ústavným súdom mu priznal 1 500 eur. Z titulu nákladov a výdavkov, ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní, mu priznal 100 eur. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Prípad Chrapková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 3. novembra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 3. novembra rozsudok v prípade Chrapková proti Slovenskej republike.

Pani Chrapková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods.1 Dohovoru, dĺžkou občianskoprávneho konania o náhradu za užívanie poľnohospodárskej pôdy a hospodárskych zvierat, vedeného na Okresnom súde Nitra. Toto konanie začalo v roku 1992 a v roku 2007 ešte stále prebiehalo. Sťažovateľka sa obrátila so sťažnosťou podľa článku 127 ústavy aj na Ústavný súd SR, ktorý v decembri 2005 konštatoval porušenie sťažovateľkinho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd priznal sťažovateľke 100 000 Sk (v tom čase cca 2 574 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a prikázal okresnému súdu konať vo veci a nahradiť sťažovateľke trovy konania. Na európskom súde sa sťažovateľka sťažovala výlučne na konanie v období už posúdenom ústavným súdom, t. j. v období rokov 1992 až 2004 (takmer 12 rokov).

Vo svojom rozsudku sa európsky súd nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka nemôže byť viac považovaná za obeť porušenia práv Dohovoru. Podľa jeho názoru, náprava získaná na vnútroštátnej úrovni nemôže byť v zmysle jeho ustálenej judikatúry považovaná za adekvátnu a dostatočnú, najmä vzhľadom na skutočnosť, že odškodnenie priznané ústavným súdom je vzhľadom na okolnosti prípadu príliš nízke. Sťažovateľka preto nestratila status poškodenej osoby. Vzhľadom na to, že v konaní sa vyskytli prieťahy, európsky súd skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pani Chrapková požadovala 146 134,60 eur ako náhradu majetkovej škody a 50 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. ESĽP vzal do úvahy sumu priznanú ústavným súdom a priznal sťažovateľke z titulu nemajetkovej ujmy 2 380 eur. Zvyšok sťažovateľkiných nárokov zamietol.


Prípad Šefčíková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 3. novembra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 3. novembra rozsudok v prípade Šefčíková proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka je vlastníčkou pozemkov v katastrálnom území Bardejov, na ktorých bola v roku 1980 zriadená záhradková osada. Pozemky boli dané do užívania záhradkárom, ktorí sa po páde komunistického režimu na základe novoprijatej právnej úpravy stali nájomcami týchto pozemkov. V roku 1997 zákon č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim umožnil záhradkárom nadobudnúť vlastníctvo k týmto pozemkom s tým, že pôvodným vlastníkom mal štát poskytnúť náhradné pozemky alebo peňažnú náhradu. V tomto prípade pozemkový úrad v konaní o pozemkových úpravách rozhodol, že sťažovateľka dostane náhradu v peniazoch vo výške 0,249 eura/m².

Sťažovateľka žalovala Slovenskú republiku pre porušenie svojich majetkových práv chránených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že záhradkári jej za užívanie pôdy neplatili primerané nájomné, a tiež tým, že vlastníctvo k pôde bude v súlade so zákonom č. 64/1997 Z. z. prevedené na záhradkárov. Tvrdila tiež, že v jej prípade došlo k porušeniu článkov 6 a 17 Dohovoru.

Pokiaľ ide o otázku prevodu vlastníctva k pôde, Európsky súd vo svojom rozsudku poukázal na to, že peňažná náhrada, ktorú sťažovateľka získa po prevode vlastníctva k pozemkom na záhradkárov a ktorá bola určená v súlade so zákonom č. 64/1997 Z. z., predstavuje 5,8 percent trhovej ceny pozemkov, určenej znaleckým posudkom. Takúto náhradu považoval Európsky súd za neprimerane nízku a rozhodol, že v dôsledku toho došlo k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Pokiaľ ide o údajné porušenie práv v dôsledku zákonom zriadeného nájmu pôdy, Európsky súd poukázal na to, že podľa tohto zákona mala sťažovateľka právo na nájomné maximálne vo výške 0,04 eura, čo je približne 15 percent trhového nájomného, určeného vo vzťahu k jej pôde znaleckým posudkom. Takéto nájomné podľa jeho názoru v žiadnej miere nezohľadňuje trhové podmienky. Postavenie sťažovateľky do tejto situácie preto znamenalo porušenie jej práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Námietky týkajúce sa údajného porušenia ďalších článkov Dohovoru Európsky súd zamietol ako zjavne nepodložené.

Sťažovateľka požadovala 8 188 eur ako náhradu majetkovej škody, spočívajúcej v rozdiele medzi požadovaným nájomným a nájomným skutočne zaplateným zo strany záhradkárov. Ďalej požadovala 3 890 eur ako náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť v súvislosti so zdravotnými problémami, ktoré u nej v dôsledku okolností tohto prípadu nastali. Napokon žiadala 576 eur ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. Európsky súd jej priznal 8 188 eur z titulu majetkovej škody, 2 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 500 eur z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.


Prípad Salus proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 3. novembra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 3. novembra rozsudok v prípade Salus proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ je vlastníkom pozemkov v katastrálnom území Prešov, na ktorých bola v roku 1964 zriadená záhradková osada. Pozemky boli dané do užívania záhradkárom, ktorí sa po páde komunistického režimu na základe novoprijatej právnej úpravy stali nájomcami týchto pozemkov. V roku 1997 zákon č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim umožnil záhradkárom nadobudnúť vlastníctvo k týmto pozemkom s tým, že pôvodným vlastníkom mal štát poskytnúť náhradné pozemky alebo peňažnú náhradu. V tomto prípade pozemkový úrad v konaní o pozemkových úpravách rozhodol, že sťažovateľ dostane náhradu v peniazoch vo výške 0,249 eura/m².

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie svojich majetkových práv chránených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušenie videl v prvom rade v tom, že záhradkári mu za užívanie pôdy neplatili primerané nájomné, a tiež v prevode vlastníctva k pôde na jednotlivých záhradkárov, keďže za svoje pozemky získa neprimerane nízku peňažnú náhradu.

Pokiaľ ide o otázku prevodu vlastníctva k pôde, Európsky súd vo svojom rozsudku poukázal na to, že peňažná náhrada, ktorú sťažovateľ získa po prevode vlastníctva k pozemkom na záhradkárov a ktorá bola určená v súlade so zákonom č. 64/1997 Z. z., predstavuje 3,25 percent trhovej ceny pozemkov, určenej znaleckým posudkom. Takúto náhradu považoval Európsky súd za neprimerane nízku a rozhodol, že v dôsledku toho došlo k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Pokiaľ ide o údajné porušenie práv v dôsledku zákonom zriadeného nájmu pôdy, Európsky súd poukázal na to, že podľa tohto zákona mal sťažovateľ právo na nájomné maximálne vo výške 0,04 eura, čo je približne 7 – 8 percent trhového nájomného, určeného znaleckým posudkom. Takéto nájomné podľa jeho názoru v žiadnej miere nezohľadňuje trhové podmienky. Postavenie sťažovateľa do tejto situácie preto znamenalo porušenie jeho práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 protokolu č. 1 k Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval 135 564 eur ako náhradu za škodu vzniknutú v dôsledku prevodu pôdy na záhradkárov a 13 278 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Európsky súd mu priznal 15 000 eur z titulu majetkovej škody a 2 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Prípad Jenisová proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 3. novembra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 3. novembra rozsudok v prípade Jenisová proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka je vlastníčkou pozemkov v katastrálnom území Levoča, na ktorých bola v roku 1983 vybudovaná záhradková osada. Pozemky boli dané do užívania záhradkárom, ktorí sa po páde komunistického režimu na základe novoprijatej právnej úpravy stali nájomcami týchto pozemkov. V roku 1997 zákon č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim umožnil záhradkárom nadobudnúť vlastníctvo k týmto pozemkom s tým, že pôvodným vlastníkom mal štát poskytnúť náhradné pozemky alebo peňažnú náhradu.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich majetkových práv chránených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdila, že v dôsledku tzv. zákonného nájomného vzťahu nemohla dlhé roky užívať svoju pôdu, pričom za jej užívanie záhradkármi dostávala nájomné, ktoré bolo vo vzťahu k trhovým cenám neprimerane nízke. Ďalej sa sťažovala aj na to, že pri prevode vlastníctva k pôde na záhradkárov v rámci konania o pozemkových úpravách získa neprimerane nízku náhradu. Tvrdila tiež, že bola v dôsledku týchto okolností diskriminovaná.

Európsky súd vo svojom rozsudku uznal argumenty vlády, že pokiaľ ide o údajné porušenie práv sťažovateľky v dôsledku prevodu pôdy na záhradkárov, príslušná časť sťažnosti je predčasná, pretože v konaní o pozemkových úpravách ešte nebolo rozhodnuté o náhrade pre sťažovateľku. Pokiaľ ide o údajné porušenie práv v dôsledku nájmu pôdy v zmysle zákona č. 64/1997 Z. z., Európsky súd poukázal na to, že podľa tohto zákona mala sťažovateľka právo na nájomné vo výške 0,01 eura do roku 2004 a vo výške 0,02 až 0,04 eura od roku 2005, čo je približne dve percentá, respektíve deväť percent trhového nájomného, určeného znaleckým posudkom. Takéto nájomné podľa jeho názoru v žiadnej miere nezohľadňuje trhové podmienky. Postavenie sťažovateľky do tejto situácie preto znamenalo porušenie jej práva na pokojné užívanie majetku. Európsky súd rozhodol, že v tomto prípade v dôsledku zákonného nájmu pôdy došlo k porušeniu článku 1 protokolu č. 1 k Dohovoru. Námietku sťažovateľky ohľadom jej diskriminácie Európsky súd nepovažoval za potrebné samostatne preskúmavať.

Sťažovateľka požadovala 46 538 eur ako náhradu za pôdu, ktorá bude prevedená do vlastníctva záhradkárov a 33 141 eur ako náhradu za povinný nájom pôdy, ďalej 13 278 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 760 eur ako náhradu nákladov a výdavkov na konanie. Európsky súd jej priznal 9 000 eur z titulu majetkovej škody, 1 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 300 eur z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.


Prípad Kováčová a ďalší proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 13. októbra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 13. októbra rozhodnutie v prípade Kováčová a ďalší proti Slovenskej republike.

Štyria sťažovatelia sú bývalými vlastníkmi pozemkov v katastrálnom území Lorinčík v Košiciach, na ktorých bola v roku 1980 vybudovaná záhradková osada. Pozemky boli dané do užívania záhradkárom, ktorí sa po páde komunistického režimu na základe novoprijatej právnej úpravy stali nájomcami týchto pozemkov. V roku 1997 zákon č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim umožnil záhradkárom nadobudnúť vlastníctvo k týmto pozemkom s tým, že pôvodným vlastníkom mal štát poskytnúť náhradné pozemky alebo peňažnú náhradu. V tomto prípade v konaní o pozemkových úpravách v roku 2004 došlo k prevodu vlastníctva k sporných pozemkom na záhradkárov a sťažovatelia dostali náhradu v peniazoch vo výške 7,50 Sk/m².

Sťažnosťou podanou na Európsky súd sťažovatelia namietali porušenie svojich majetkových práv chránených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušenie videli v prvom rade v tom, že záhradkári im za užívanie pôdy neplatili primerané nájomné, a tiež v prevode vlastníctva k pôde na jednotlivých záhradkárov, keďže za svoje pozemky získali neprimerane nízku peňažnú náhradu.

Pokiaľ ide o otázku prevodu vlastníctva k pôde, Európsky súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažovatelia v prvom rade tvrdili, že v ich prípade neboli splnené podmienky na uskutočnenie pozemkových úprav, pretože zmluva z roku 1980, na základe ktorej záhradkári pôdu užívali, bola neplatná. Európsky súd v tomto ohľade akceptoval argumenty vlády, že sťažovatelia mohli na vnútroštátnych súdoch napadnúť platnosť tejto zmluvy a v prípade ich úspechu v konaní by sa na ich pôdu neaplikoval zákon č. 64/1997 Z. z. a konanie o pozemkových úpravách by muselo byť zastavené. Sťažovatelia tak ale neurobili. Európsky súd preto túto námietku sťažovateľov zamietol z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Pokiaľ ide o otázku nájmu, Európsky súd podotkol, že sťažovatelia v roku 1995 iniciovali proti záhradkárom konanie o zaplatenie nájomného, ktoré do dnešného dňa nie je právoplatne ukončené. V dôsledku toho Európsky súd považoval túto námietku sťažovateľov za predčasnú. Európsky súd celú sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.


Prípad Janíkproti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 27. októbra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil 27. októbra rozsudok v prípade Janík proti Slovenskej republike.

Pán Janík žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru, dĺžkou štyroch občianskoprávnych konaní vedených na Krajskom súde v Trenčíne (konanie o vyslovenie neplatnosti stanov spoločnosti a tri konania týkajúce sa vyslovenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia).

Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou podľa článku 127 ústavy aj na ústavný súd, ktorý 18. augusta 2004 zistil v konaní o vyslovenie neplatnosti stanov spoločnosti porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd prikázal krajskému súd konať vo veci a nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Taktiež uviedol, že konštatovanie porušenia je samo osebe dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa a nepriznal mu žiadne primerané finančné zadosťučinenie.

Čo sa týka konania o vyslovenie neplatnosti stanov spoločnosti, ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nemôže byť viac považovaný za obeť porušenia práv Dohovoru. Podľa ESĽP prijatá náprava nemôže byť v zmysle jeho ustálenej judikatúry považovaná za adekvátnu a dostatočnú a preto sťažovateľ nestratil status poškodenej osoby. Sťažovateľ tiež nebol povinný podať novú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. ESĽP následne preskúmal celkovú dĺžku konania a dospel k názoru, že nebola v súlade s požiadavkou primeranosti lehoty podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Čo sa týka ostatných troch konaní, ESĽP sa v tomto ohľade stotožnil s argumentáciou vlády a vyhlásil túto časť sťažnosti za neprijateľnú z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Taktiež zamietol námietku týkajúcu sa porušenia článku 13 Dohovoru.

Pán Janík požadoval sumu 2 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a celkovú sumu 730 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP dospel k záveru, že pán Janík utrpel nemajetkovú ujmu, a preto jeho nárok akceptoval a priznal mu 2 500 eur. Z titulu nákladov a výdavkov, ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ESĽP, tento sťažovateľovi priznal 216 eur.


Prípad Čanády proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 20. októbra 2009

 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil 20. októbra 2009 rozsudok v prípade Čanády proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé konanie, zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľ bol ako vojak z povolania uznaný za vinného z disciplinárneho priestupku, za ktorý mu bola uložená pokuta. Skutok, ktorého sa dopustil, bol priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu v zmysle zákona o priestupkoch z roku 1990. Sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd SR, ktorý jeho sťažnosť v decembri 2002 odmietol s poukazom na to, že sťažovateľ sa mal ochrany svojich práv domáhať pred všeobecnými súdmi. Sťažovateľ v konaní pred európskym súdom tvrdil, že správne konanie, v ktorom mu bola uložená pokuta, bolo nespravodlivé a vydané rozhodnutia boli svojvoľné. Ďalej namietal, že rozhodnutia vydané správnym orgánom neboli preskúmateľné súdom, čím došlo k porušeniu jeho práva na prístup k súdu.

Európsky súd vo svojom rozsudku neakceptoval námietku vlády, že článok 6 ods. 1 Dohovoru nie je na predmetné správne konanie aplikovateľný. Uviedol, že sťažovateľ nebol postihnutý za skutok spočívajúci v porušení služobných povinností vojaka a s poukazom na svoje skoršie rozhodnutia v podobných veciach konštatoval, že na konanie o skutku, za ktorý bola sťažovateľovi uložená pokuta, sa vzťahuje článok 6 ods. 1 v jeho „trestnej“ časti. Európsky súd rovnako zamietol námietku vlády, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, konkrétne žalobu o preskúmanie dotknutých rozhodnutí v rámci správneho súdnictva. Európsky súd poukázal na to, že sťažovateľ sa v podobnej veci už raz obrátil na všeobecné súdy, ktoré ho odmietli a následne ho v roku 1999 rovnako odmietol aj Ústavný súd SR. Podľa názoru európskeho súdu sťažovateľ vzhľadom na špecifické okolnosti tohto prípadu nemal dôvod očakávať v tomto prípade iný výsledok, a preto spomínanú žalobu nebol povinný podať. Európsky súd po preskúmaní podstaty veci dospel k záveru, že v sťažovateľovom prípade došlo k porušeniu práv na spravodlivé konanie pred nezávislým a nestranným súdom, pretože správny orgán tieto atribúty nenapĺňa a jeho rozhodnutia neboli preskúmateľné súdmi. Vzhľadom na tento záver európsky súd nepovažoval za potrebné samostatne skúmať námietku týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti správneho konania.

Sťažovateľ požadoval 55 eur, rovnajúcich sa uloženej pokute, ako náhradu majetkovej škody. Ďalej žiadal náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku ponechal na úvahu európskeho súdu a 50 eur za náklady a výdavky v konaní. Európsky súd nenašiel príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto nárok z tohto titulu zamietol. Priznal mu však 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 50 eur z titulu trov konania.


Prípad Komanický proti Slovenskej republike (č. 5)

rozsudok ESĽP z 13. októbra 2009

 Dňa 13. októbra 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Komanický proti Slovenskej republike (č. 5).

Pán Komanický žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky časti dovolacieho konania o nároku na náhradu škody. Zároveň sa sťažoval, že bolo porušené jeho právo na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 a zákaz diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru. Predmetná časť dovolacieho konania pred Okresným súdom Bardejov sa začala v októbri 2000 na základe dovolania podaného sťažovateľom proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove a skončila v januári 2006, kedy bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. ESĽP teda posudzoval obdobie, ktoré trvalo viac ako 5 rokov a 3 mesiace.

Dĺžkou predmetnej časti konania sa zaoberal aj Ústavný súd SR na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy. Vo svojom náleze z novembra 2003 konštatoval, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy bolo v konaní pred Okresným súdom Bardejov porušené a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (v tom čase cca 243 eur) a náhradu trov konania. Okrem toho prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie, pretože priznané odškodnenie považoval za príliš nízke. V tejto súvislosti sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády o tom, že sťažovateľ mal podať novú ústavnú sťažnosť. Keďže už prvá ústavná sťažnosť neviedla k poskytnutiu dostatočnej nápravy, ESĽP nepovažoval za nutné vyžadovať od pána Komanického podanie ďalšej ústavnej sťažnosti. S poukazom na celkovú dĺžku predmetného konania ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Tvrdenia pána Komanického o porušení jeho ďalších práv považoval ESĽP za zjavne nepodložené.

Pán Komanický požadoval 378 eur ako náhradu majetkovej škody a 4 210 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Požadoval tiež paušálnu sumu ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v konaní pred ESĽP. ESĽP nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a údajnou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane ESĽP dospel k záveru, že pán Komanický utrpel nemajetkovú ujmu a priznal mu 1 000 eur, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ už dosiahol čiastočné odškodnenie v konaní pred ústavným súdom. Z titulu nákladov a výdavkov mu ESĽP priznal 100 eur.


Prípad Keszeli proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 13. októbra 2009

 Dňa 13. októbra 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Keszeli proti Slovenskej republike.

Pán Keszeli žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o zaplatenie 100 000 Sk a konkurzného konania. Podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru sa ďalej sťažoval, že v dôsledku neprimeranej dĺžky týchto konaní došlo k porušeniu jeho majetkových práv. Konanie o zaplatenie 100 000 Sk sa začalo v júli 1994 a v dôsledku začatia konkurzného konania bolo v júni 1998 prerušené. Konkurzné konanie stále prebieha a ESĽP sa tak zaoberal obdobím, ktoré trvalo viac ako 15 rokov.

Dĺžkou predmetných konaní sa v októbri 2003 zaoberal aj Ústavný súd SR na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy. Sťažnosť v časti porušenia základných práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní o zaplatenie 100 000 Sk a Krajského súdu v Bratislave v konkurznom konaní odmietol. Rovnako odmietol aj sťažnosť v časti porušenia základných práv podľa článku 1 Protokolu č. 1 v týchto konaniach.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy. Keďže ústavná sťažnosť v dnešnej podobe bola zavedená až od 1. januára 2002, sťažovateľ nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k prieťahom v tej časti konania o zaplatenie 100 000 Sk, ktoré prebehlo pred prerušením konania v dôsledku začatia konkurzu v apríli 1998 a ani vo vzťahu k incidenčnému konaniu, v ktorom bolo v roku 2001 rozhodnuté o sťažovateľovej pohľadávke, prihlásenej do konkurzného konania. Sťažovateľovu námietku týkajúcu sa prieťahov v konkurznom konaní ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. Keďže vo vzťahu k podstatnej časti konania sa sťažovateľ na vnútroštátnej úrovni nemohol domôcť nápravy, nebol povinný podávať ďalšiu ústavnú sťažnosť. Rovnako sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády, že v konkurznom konaní nedošlo k neodôvodneným prieťahom. S poukazom na celkovú dĺžku konaní, ktorú považoval za neprimeranú, konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pán Keszeli požadoval 15 000 eur ako náhradu z titulu nemajetkovej ujmy. Požadoval tiež 400 eur ako náhradu nákladov a výdavkov v konaniach pred ústavným súdom a ESĽP. ESĽP dospel k záveru, že pán Keszeli utrpel nemajetkovú ujmu, a preto mu priznal 10 000 eur. Z titulu nákladov a výdavkov, ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred európskym súdom mu ESĽP priznal 400 eur.


Prípad Kiš proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 13. októbra 2009

 Dňa 13. októbra 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Kiš proti Slovenskej republike.

Pán Kiš žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o určenie práva nájmu k bytu. Konanie sa začalo v apríli 2001 na základe návrhu sťažovateľa a bolo právoplatne skončené v novembri 2007. ESĽP teda posudzoval obdobie, ktoré trvalo viac ako 6 rokov a 7 mesiacov na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou predmetného konania sa v septembri 2004 zaoberal aj Ústavný súd SR na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy. Konštatoval, že právo pána Kiša na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehoty zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru boli porušené a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (v tom čase cca 500 eur) a náhradu trov právneho zastúpenia. Okrem toho prikázal Okresnému súdu Košice II konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie, keďže priznané odškodnenie považoval za príliš nízke. V tejto súvislosti sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády o tom, že sťažovateľ mohol podať novú ústavnú sťažnosť, berúc do úvahy skutočnosť, že nález ústavného súdu nerešpektoval ním uplatňované kritériá. S poukazom na celkovú dĺžku predmetného konania ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pán Kiš požadoval 15 822 eur ako náhradu údajnej majetkovej škody a 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Požadoval tiež sumu 1 979 eur ako náhradu trov, ktoré mu vznikli v konaní pred všeobecnými súdmi a v konaní pred ESĽP. ESĽP nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane ESĽP dospel k záveru, že pán Kiš utrpel nemajetkovú ujmu, a preto mu priznal 800 eur, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ už dosiahol čiastočné odškodnenie v konaní pred ústavným súdom. Z titulu nákladov a výdavkov, ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred európskym súdom mu ESĽP priznal 743 eur.


Prípad Tomčáni proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 29. septembra 2009

 Dňa 29. septembra 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Tomčáni proti Slovenskej republike.

Pán Tomčáni žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného konania, v ktorom bol stíhaný za trestný čin podvodu formou spolupáchateľstva. Ďalej sa sťažoval, že v dôsledku neprimerane dlhého trestného konania došlo k porušeniu jeho majetkových práv. Trestné stíhanie proti sťažovateľovi sa začalo v októbri 1996 a uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen bolo v novembri 2008 zastavené. ESĽP teda posudzoval obdobie, ktoré trvalo viac ako 12 rokov.

Dĺžkou predmetného trestného konania sa zaoberal aj Ústavný súd SR na základe dvoch sťažností pána Tomčániho, podaných podľa článku 127 ústavy. Vo svojom náleze zo septembra 2005 konštatoval, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 ústavy bolo porušené a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia. Vo svojom náleze zo septembra 2007 ústavný súd opätovne konštatoval zbytočné prieťahy v trestnom konaní a porušenie článku 48 ods. 2 ústavy a priznal pánovi Tomčánimu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk a náhradu trov konania. Okrem toho prikázal Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie, pretože priznané odškodnenie považoval za príliš nízke. V tejto súvislosti sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády o tom, že sťažovateľ mohol podať novú ústavnú sťažnosť. Berúc do úvahy skutočnosť, že nálezy ústavného súdu nerešpektovali ním uplatňované kritériá, nepovažoval za nutné vyžadovať od pána Tomčániho podanie ďalšej ústavnej sťažnosti. S poukazom na celkovú dĺžku trestného konania ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Tvrdenie pána Tomčániho o porušení jeho majetkových práv v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného konania považoval ESĽP za zjavne nepodložené.

Pán Tomčáni požadoval 9 958,18 eur ako náhradu údajnej majetkovej škody a 80 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Požadoval tiež 4 230,41 eur ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v trestnom konaní a v konaní pred ESĽP a výdavkov za prekladateľské služby. ESĽP nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane ESĽP dospel k záveru, že pán Tomčáni utrpel nemajetkovú ujmu a priznal mu 3 550 eur, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ už dosiahol čiastočné odškodnenie v konaní pred ústavným súdom. Z titulu nákladov a výdavkov mu ESĽP priznal 1 300 eur.


Prípad Dvořáček a Dvořáčková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 28. júla 2009

 

Dňa 29. júla 2009 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Dvořáček a Dvořáčková proti Slovenskej republike.  

Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie ich práv podľa článku 2 (právo na život), 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života), 6 ods. 1 (právo na spravodlivé súdne konanie) a 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru. K porušeniu práv malo dôjsť v dôsledku neposkytnutia vhodného lekárskeho ošetrenia dcére sťažovateľov, ktorá sa narodila v roku 1981 s diagnózou Trisomia 21-Downov syndróm a poškodením srdca a pľúc a zomrela v roku 2004 na zlyhanie srdca vo veku 23 rokov. Sťažovatelia v tejto súvislosti podali v októbri 1987 na Okresný súd Bratislava I žalobu o náhradu škody na zdraví. Toto konanie stále nie je právoplatne skončené. Sťažovatelia sa obrátili aj na ústavný súd, ktorý v roku 2004 rozhodol, že okresný súd porušil právo dcéry sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov a zaplatiť dcére sťažovateľov 140 000 Sk ako spravodlivé zadosťučinenie a náhradu trov konania. V roku 2005 ústavný súd skonštatoval, že okresný súd porušil právo oboch sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal mu konať bez ďalších prieťahov a priznal každému zo sťažovateľov 50 000 Sk ako spravodlivé zadosťučinenie a náhradu trov konania.

Vo svojom rozsudku ESĽP akceptoval námietku vlády, že pokiaľ ide o hmotnú časť článku 2, sťažnosť je z dôvodu časovej pôsobnosti nezlučiteľná s Dohovorom, pretože k namietaným nedostatkom v zdravotnej starostlivosti, ktoré mali spôsobiť neodstrániteľné poškodenie zdravia dcéry sťažovateľov, malo dôjsť v rokoch 1981 až 1986, teda predtým, ako Dohovor nadobudol vo vzťahu k Slovenskej republike účinnosť. V súvislosti s akýmikoľvek následkami údajne nesprávnej poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ktoré sa mohli objaviť po nadobudnutí účinnosti Dohovoru pre Slovenskú republiku, ESĽP uviedol, že nie je jeho úlohou rozhodovať o zodpovednosti za smrť dcéry sťažovateľov. Táto úloha pripadá vnútroštátnym súdom v konaní o náhradu škody, ktoré stále prebieha a preto je táto časť sťažnosti predčasná. Pokiaľ však ide o procesnú časť článku 2 Dohovoru, ktorá zaručuje právo na „účinné vyšetrovanie“ okolností smrti osoby, ESĽP poukázal na fakt, že konanie o náhradu škody trvá približne 20 rokov a hoci uznal, že posúdenie veci vyžaduje znalecké dokazovanie z oblasti medicíny, pozastavil sa nad tým, že okresný súd nariadil vypracovanie už šiesteho znaleckého posudku. ESĽP nebol presvedčený, že postup okresného súdu spĺňa požiadavky promptnosti a primeranej rýchlosti. Preto dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 2 Dohovoru.  

ESĽP sa ďalej nestotožnil s tvrdením vlády, že sťažovatelia stratili postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie ich práv a priznal im odškodnenie. Ako dôvod uviedol, že náprava, ktorú sťažovateľom poskytol ústavný súd, nebola dostatočná. Finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom považoval ESĽP za okolností tohto prípadu za nízke a poukázal tiež na skutočnosť, že konanie pred okresným súdom sa po príkaze ústavného súdu neurýchlilo. ESĽP preto nesúhlasil ani s argumentáciou vlády, že sťažovatelia mohli vo vzťahu k dĺžke konania po nálezoch ústavného súdu podať novú ústavnú sťažnosť. ESĽP konštatoval, že dĺžka posudzovaného obdobia bola prehnaná, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalšie námietky sťažovateľov týkajúce sa údajnej nespravodlivosti tohto konania, ako aj nedostatku nestrannosti súdu ESĽP považoval za zjavne nepodložené.

Tvrdenie o porušení práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života ESĽP s poukazom na svoje závery podľa článku 2 a 6 ods. 1 Dohovoru a prebiehajúce konanie o náhradu škody považoval čiastočne za predčasné a čiastočne za nevyvolávajúce samostatné otázky. Námietku týkajúcu sa údajnej diskriminácie ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.

Sťažovatelia požadovali ako spravodlivé zadosťučinenie 17 513 eur ako náhradu majetkovej škody, 200 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 2 157 eur za náklady a výdavky v konaní. ESĽP nezistil príčinnú súvislosť medzi požadovanou majetkovou škodou a zistenými porušeniami práv, preto tento nárok zamietol. Priznal im 10 000 EUR z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a 1 500 EUR z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.

K rozsudku pripojila svoje čiastočne nesúhlasné stanovisko švédska sudkyňa Hirvelä, ktorá sa nestotožnila so záverom väčšiny o porušení procesných práv vyplývajúcich z článku 2 Dohovoru.


Ďurech a ďalší proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 7. júla 2009

Dňa 7. júla 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Július Ďurech a ďalší proti Slovenskej republike.

Sťažovatelia, traja súrodenci, žalovali Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o určenie vlastníctva v domu. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľov v roku 1987 a skončilo sa v roku 2008. Trvalo tak viac ako 20 rokov na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou tohto konania sa v novembri 2004 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý, hoci mal právomoc preskúmať dĺžku konania iba od 15. februára 1993, prihliadol na stav, v akom sa konanie v tom čase nachádzalo. Dospel k záveru, že celková dĺžka konania bola v rozpore s právom sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote a rozhodol, že Okresný súd Košice II porušil toto právo sťažovateľov. Priznal každému z troch sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (v danom čase 2 465 eur), prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia.

Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovatelia stratili postavenie obetí porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie ich práv a priznal im odškodnenie. Dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľom poskytol ústavný súd, nebola dostatočná. Pritom poukázal na to, že finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom bolo za okolností tohto prípadu nízke a navyše, po vyhlásení nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo ešte ďalšie 4 roky a 5 mesiacov a ani príkaz ústavného súdu ho neurýchlil. Európsky súd sa preto nestotožnil ani s argumentom vlády, že sťažovatelia mali vo vzťahu k dĺžke konania po vyhlásení nálezu ústavného súdu podať novú ústavnú sťažnosť. Európsky súd zároveň v dotknutom konaní v období po vyhlásení nálezu ústavného súdu zistil ďalšie prieťahy. Vzhľadom na uvedené európsky súd konštatoval, že dĺžka posudzovaného konania bola neprimeraná, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovatelia spoločne požadovali 40 497 eur z titulu majetkovej škody, bližšie nešpecifikovanú čiastku z titulu nemajetkovej ujmy a 849 eur ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré im vznikli v súvislosti s konaním pred ústavným súdom a 179 eur ako náhradu cestovných výdavkov a poštovných nákladov. Európsky súd nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane dospel k záveru, že sťažovatelia utrpeli nemajetkovú ujmu a priznal každému z nich 5 600 eur, pričom vzal do úvahy, že sťažovatelia dosiahli čiastočné odškodnenie aj na vnútroštátnej úrovni. Ďalej im priznal spoločne 300 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.


Gajdoš proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. júna 2009

Dňa 23. júna 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ján Gajdoš proti Slovenskej republike.

Pán Gajdoš žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky pracovnoprávneho konania. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľa v apríli 1994 a právoplatne sa skončilo v novembri 2005. Trvalo teda viac ako 11 rokov na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou tohto konania sa v marci 2003 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Zvolen a priznal pánovi Gajdošovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (v danom čase 480 eur). Okrem toho prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie. ESĽP dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľ získal zo strany ústavného súdu nebola dostatočná. V tomto ohľade poukázal na neprimerane nízke finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom vo vzťahu k posudzovanému obdobiu, ktoré v čase vyhlásenia nálezu ústavného súdu predstavovalo 8 rokov a 11 mesiacov. Z toho dôvodu neprihliadol ani na argument vlády, že v období po vyhlásení nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo bez prieťahov. ESĽP konštatoval, že dĺžka posudzovaného obdobia bola prehnaná, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. V období nasledujúcom po vyhlásení nálezu ústavného súdu ESĽP ďalšie podstatné prieťahy nezistil.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán Gajdoš požadoval 4 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Okrem toho požadoval 15% z priznanej sumy ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažovateľovi požadovaných 4 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nákladov a výdavkov však zamietol z dôvodu, že ho sťažovateľ v stanovenej lehote nepodložil žiadnymi dokumentmi.


Prípad Lawyer Partners, a. s. proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 16. júna 2009

Dňa 16. júna 2009 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Lawyer Partners, a. s. proti Slovenskej republike.

Sťažujúca sa obchodná spoločnosť žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Podala proti Slovenskej republike 15 sťažností týkajúcich sa rovnakých skutkových okolností, ktoré ESĽP spojil na spoločné konanie. Porušenie spočívalo v tom, že viaceré okresné súdy odmietli konať o návrhoch na vydanie platobných rozkazov, ktoré sťažujúca sa obchodná spoločnosť v marci a v júni 2006 doručila na súdy v elektronickej forme a podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Okresné súdy v tom čase požiadali ministerstvo spravodlivosti o stanovisko, ako majú vo veci postupovať. Ministerstvo spravodlivosti v apríli 2006 okresným súdom odpovedalo, že súdy nie sú technicky vybavené na prijímanie takýchto podaní. Okresné súdy s týmto vysvetlením odmietli o návrhoch konať. Po tom, ako v októbri 2006 pracovníci ministerstva spravodlivosti konštatovali, že súdy sú pripravené na prijímanie podaní v elektronickej forme, sťažujúca sa spoločnosť podala časť svojich návrhov znovu. Okresné súdy opäť odmietli o návrhoch konať. Na poradách predsedov krajských a okresných súdov v novembri 2006 a vo februári 2007 pracovníci ministerstva spravodlivosti výslovne uviedli, že súdy sú technicky vybavené na prijímanie podaní v elektronickej forme. V októbri 2008 ministerstvo spravodlivosti na svojej internetovej stránke zverejnilo elektronické adresy jednotlivých súdov na doručovanie podaní v elektronickej forme. Sťažujúca sa spoločnosť sa v tomto ohľade obrátila na ústavný súd, ktorý však jej sťažnosti odmietol ako podané oneskorene.

Vo svojom rozsudku sa ESĽP nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažujúca sa spoločnosť nevyčerpala vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože mala podať ústavné sťažnosti včas, v súlade s procesnými podmienkami konania pred ústavným súdom. Podotkol, že sťažujúca sa spoločnosť podala v roku 2006 v tejto súvislosti približne 40 ústavných sťažností, pričom ústavný súd počítal lehotu na ich podanie dvoma odlišnými spôsobmi. Keďže sa sťažujúca spoločnosť sťažovala na porušenie svojich práv, mohla odôvodnene predpokladať, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie od momentu, kedy jednotlivé okresné súdy odmietli o jej návrhoch konať. Tento prístup napokon ústavný súd zvolil vo vzťahu k väčšine podaných sťažností, na základe ktorých napokon rozhodol, že došlo k porušeniu práva sťažujúcej sa spoločnosti na súdnu ochranu. ESĽP nepovažoval za odôvodnený prístup ústavného súdu, ktorý zvyšné sťažnosti rovnakého obsahu odmietol, počítajúc lehotu na podanie sťažnosti od momentu, kedy sa spoločnosť prvýkrát dozvedela od jedného z okresných súdov, že o jej návrhoch nie je možné konať.

Pokiaľ ide o meritum veci, ESĽP poukázal na to, že Občiansky súdny poriadok už od roku 2002 umožňoval urobiť podanie na súd v elektronickej forme. Rozhodnutie sťažujúcej sa spoločnosti zvoliť si túto možnosť a podať návrhy na vydanie platobných rozkazov na DVD nosičoch nepovažoval za nelogické, keďže jej návrhy by v tlačenej forme obsahovali viac ako 40 miliónov strán. Odmietnutie konať o týchto návrhoch zo strany všeobecných súdov považoval preto ESĽP za neprimerané obmedzenie práva sťažujúcej sa spoločnosti na prístup k súdu. Ďalej poukázal na to, že vo viac ako 20 obdobných prípadoch ústavný súd dospel k rovnakým záverom, pretože konštatoval porušenie práva sťažujúcej sa spoločnosti na súdnu ochranu. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažujúca sa spoločnosť požadovala ako spravodlivé zadosťučinenie takmer 507 miliónov eur ako náhradu majetkovej škody, takmer 4,7 milióna eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a viac ako 900 000 eur za náklady a výdavky v konaní. ESĽP jej z titulu akejkoľvek škody priznal 10 000 eur a z titulu trov konania 8 000 eur. Zvyšok jej nárokov zamietol. Zároveň však uviedol, že štát je v rámci výkonu tohto rozsudku povinný zabezpečiť, aby súdy zaevidovali pôvodné návrhy sťažujúcej sa spoločnosti, podané v elektronickej forme a zaručené elektronickým podpisom ku dňu ich podania a konali o nich.


Sika proti Slovenskej republike (č. 5)

rozsudok ESĽP z 2. júna 2009

Dňa 2. júna 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Vladimír Sika proti Slovenskej republike.

Pán Sika žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o náhradu škody. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľa v októbri 2000 a skončilo sa v auguste 2007. Celkovo teda trvalo 6 rokov a 9 mesiacov na dvoch stupňoch konania. Dĺžkou tohto konania sa v januári 2005 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý zistil zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Trenčín v trvaní 13 mesiacov. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň prikázal okresnému súdu nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Sťažovateľ sa ďalej pred európskym súdom sťažoval na nespravodlivosť konania a na to, že bol diskriminovaný, keďže suma ústavným súdom priznaného primeraného finančného zadosťučinenia bola v nepomere k náhrade trov konania, ktorá bola priznaná jeho právnemu zástupcovi.

Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práva a priznal mu odškodnenie. Dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľovi poskytol ústavný súd, nebola dostatočná. V tomto ohľade poukázal na neprimerane nízke finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom a tiež na to, že po vyhlásení nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo pred okresným súdom ešte ďalšie 2 roky a 1 mesiac a ani príkaz ústavného súdu ho neurýchlil. Európsky súd sa preto nestotožnil ani s argumentom vlády, že sťažovateľ mal vo vzťahu k dĺžke konania po vyhlásení nálezu ústavného súdu podať novú ústavnú sťažnosť. Pri posudzovaní sťažnosti európsky súd vzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa na ústavnom súde nesťažoval na dĺžku konania pred krajským súdom, a preto posúdil iba konanie prebiehajúce pred okresným súdom. To trvalo celkovo viac ako 5 rokov a 8 mesiacov. Vzhľadom na to európsky súd konštatoval, že dĺžka konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Námietku týkajúcu sa nespravodlivosti konania európsky súd zamietol pre nevyčerpanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Časť sťažnosti týkajúcu sa diskriminácie európsky súd zamietol ako zjavne nepodloženú.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval spolu z titulu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy 20 000 EUR. Ďalej požadoval náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s vnútroštátnym konaním a konaním pred Európskym súdom, túto sumu však bližšie nešpecifikoval. Európsky súd nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane dospel k záveru, že sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu a priznal mu 1 760 EUR, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ dosiahol čiastočné odškodnenie aj na vnútroštátnej úrovni. Tiež mu priznal 100 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v konaní pred európskym súdom. Zvyšok sťažovateľových nárokov zamietol.


Novák proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 2. júna 2009

Dňa 2. júna 2009 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Vladimír Novák proti Slovenskej republike.

Pán Novák žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľa vo februári 1994 a právoplatne sa skončilo v marci 2007. Trvalo teda viac ako 13 rokov na dvoch stupňoch konania. Okrem toho pán Novák namietal, že vo vzťahu k dĺžke predmetného konania nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru.

Dĺžkou tohto konania sa v auguste 2005 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Spišská Nová Ves v celkovom trvaní až 10 rokov a 8 mesiacov. Ústavný súd priznal pánovi Novákovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 90 000 Sk (2 987,45 EUR), prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie. ESĽP dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľ získal zo strany ústavného súdu nebola dostatočná. V tomto ohľade poukázal na neprimerane nízke finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom. ESĽP sa rovnako nestotožnil ani s argumentáciou vlády o potrebe vyčerpania novej ústavnej sťažnosti v súvislosti s konaním pred okresným súdom. Na druhej strane vzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ sa na ústavnom súde nesťažoval na dĺžku konania pred krajským súdom, preto posudzoval len konanie prebiehajúce pred okresným súdom. V tomto ohľade poukázal na skutočnosť, že v čase vyhlásenia nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo viac ako 11 rokov a 6 mesiacov na jednom stupni a po jeho vyhlásení ďalších 6 mesiacov. S poukazom na celkovú dĺžku posudzovaného obdobia, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľa, ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 13 Dohovoru, ESĽP vyhlásil sťažnosť v tejto časti za zjavne nepodloženú, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ získal čiastočnú nápravu v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán Novák si v rámci predbežných nárokov uplatnil 25 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy, v určenej lehote však svoje nároky nešpecifikoval. Ďalej si uplatnil 774 EUR z titulu trov právneho zastúpenia a 210 EUR ako náhradu trov vynaložených v konaní pred ústavným súdom. ESĽP priznal pánovi Novákovi 4 270 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Ďalej vzal do úvahy, že ústavný súd priznal pánovi Novákovi náhradu trov právneho zastúpenia a priznal mu 500 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní pred Súdom.


Bošková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 2. júna 2009

Dňa 2. júna 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Iveta Bošková proti Slovenskej republike.

Pani Bošková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o určenie práv a povinností rodičov k spoločnému dieťaťu. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľky v apríli 2002 a skončilo vo februári 2006 po tom, ako sťažovateľka vzala návrh na začatie konania späť z dôvodu mimosúdneho vyrovnania. Celkovo teda trvalo 3 roky a 11 mesiacov na dvoch stupňoch konania. Sťažovateľka sa ďalej sťažovala, že v rozpore s článkom 13 Dohovoru nemala v súvislosti s dĺžkou konania k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

Dĺžkou tohto konania sa v januári 2006 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý zistil zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV. Ústavný súd prikázal okresnému súdu nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia. Nepriznal jej však primerané finančné zadosťučinenie, pretože dospel k názoru, že vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky je vzhľadom na okolnosti prípadu samo osebe postačujúcim zadosťučinením.

Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práva. Dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľke poskytol ústavný súd, nebola dostatočná. V tomto ohľade poukázal na skutočnosť, že ústavný súd neposkytol sťažovateľke žiadne primerané finančné zadosťučinenie. Tiež poukázal na skutočnosť, že ústavný súd vo svojom náleze neprikázal okresnému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov. Následne európsky súd konštatoval, že dĺžka konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Námietku sťažovateľky, týkajúcu sa údajného porušenia článku 13 Dohovoru, európsky súd vyhlásil za zjavne nepodloženú, s poukazom na to, že sťažovateľka mala k dispozícii ústavnú sťažnosť, ktorá je vo všeobecnosti považovaná za účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľka požadovala 6 639 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Požadovala tiež náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli vo vnútroštátnom konaní vo výške 1 480 EUR a náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v konaní pred európskym súdom vo výške 1 341 EUR. Napokon požadovala 415 EUR ako náhradu nákladov na preklady. Európsky súd priznal sťažovateľke 2 200 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Zároveň jej priznal 1 500 EUR ako náhradu výdavkov v súvislosti s konaním pred európskym súdom a nákladov na preklady. Zvyšok jej nárokov zamietol.


Prípad Borovský proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 2. júna 2009

Dňa 2. júna 2009 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Borovský proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ, súdny exekútor, žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prezumpciu neviny podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru. Proti sťažovateľovi bolo v rokoch 2000 a 2001 začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa na tom skutkovom základe, že ako súdny exekútor mal umožniť prevod cenných papierov dvoch významných zbrojárskych spoločností na iné osoby za okolností, ktoré spôsobili poškodenie veriteľa. O udalosti písalo viacero denníkov a týždenníkov, pričom články sa zakladali okrem iného aj na informáciách poskytnutých políciou. V roku 2003 príslušný súd sťažovateľa oslobodil spod obžaloby. Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval, že vyjadreniami polície, uvedenými vo viacerých uverejnených článkoch, ako aj v dôsledku skutočnosti, že policajné orgány informovali médiá o obsahu uznesení o začatí trestného konania voči nemu, došlo k porušeniu jeho práva na prezumpciu neviny.

Vo svojom rozsudku sa ESĽP nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože mal žiadať o odškodnenie vo vzťahu k výrokom policajných orgánov prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto ohľade ESĽP poukázal na to, že ústavný súd, ktorý v roku 2002 skúmal identické námietky sťažovateľa, týkajúce sa porušenia prezumpcie neviny, neodkázal sťažovateľa na využitie uvedeného prostriedku nápravy, ale odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Pri skúmaní podstaty sťažnosti ESĽP dospel k záveru, že výroky policajných funkcionárov, uvedené v napadnutých článkoch s výnimkou jediného, vyjadrovali len „stav podozrenia zo spáchania trestného činu“. Neporušovali teda sťažovateľovo právo na prezumpciu neviny, zaručené článkom 6 ods. 2 Dohovoru. K porušeniu práva pána Borovského na prezumpciu neviny došlo iba v súvislosti s článkom uverejneným v septembri 2000 v periodiku Profit. Tento článok obsahoval vyjadrenie zástupcu riaditeľa Úradu finančnej polície, ktorý uviedol, že hoci konanie obvinených vykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, ak ho posudzujeme komplexne, ide o premyslené podvodné konanie s cieľom presunúť majetok dotknutej spoločnosti do iných spoločností. Podľa názoru ESĽP toto vyjadrenie nebolo iba informáciou o stave prebiehajúceho trestného konania alebo vyjadrením „stavu podozrenia zo spáchania trestného činu“, ale obsahovalo jednoznačné hodnotenie, ktoré evokovalo, že sťažovateľ spáchal trestný čin. ESĽP v tomto ohľade poukázal aj na to, že vnútroštátne súdy vyhoveli sťažovateľovej žalobe na ochranu osobnosti a uložili vydavateľovi časopisu Profit povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi za uverejnenie tohto sporného vyjadrenia, nezakladajúceho sa na skutkových okolnostiach.

Sťažovateľ požadoval ako spravodlivé zadosťučinenie 6 639 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 300 EUR za náklady a výdavky v konaní. ESĽP mu priznal 1 500 EUR z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a 300 EUR z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Grausová proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 2. júna 2009

Dňa 2. júna 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Viera Grausová proti Slovenskej republike.

Pani Grausová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o vrátenie daru. Konanie sa začalo na návrh darcov v marci 2002 a skončilo sa v októbri 2006. Celkovo teda trvalo 4 roky a 7 mesiacov na jednom stupni konania.

Dĺžkou tohto konania sa v novembri 2005 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý zistil zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Košice I v trvaní 12 mesiacov. Ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň prikázal okresnému súdu nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práva a priznal jej odškodnenie. Dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľke poskytol ústavný súd, nebola dostatočná. V tomto ohľade poukázal na nízke finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom. Vzhľadom na to európsky súd konštatoval, že dĺžka konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľka požadovala 2 988 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Požadovala tiež náhradu nákladov a výdavkov vo výške 34 EUR. Európsky súd priznal sťažovateľke z titulu nemajetkovej ujmy 1 100 EUR, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľka dosiahla čiastočné odškodnenie aj na vnútroštátnej úrovni. Zároveň jej priznal 34 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.


Prípad Hudečková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 2. júna 2009

Dňa 2. júna 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Hudečková proti Slovenskej republike.

Pani Hudečková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru, dĺžkou troch občianskoprávnych konaní (dedičské konanie, konanie o zaplatenie peňažnej sumy a konanie o návrhu na určenie, že veci nepatria do dedičstva). Dedičské konanie začalo na okresnom súde v júni 1995 a skončilo vo februári 2004. Konanie o peňažnom nároku sťažovateľky proti ostatným dedičom začalo v auguste 1996. V auguste 1999 si sťažovateľka v tomto konaní uplatnila nový nárok na určenie, že veci nepatria do dedičstva. Toto konanie skončilo v júni 2003, kedy okresný súd povolil sťažovateľke zmenu jej návrhu z augusta 1999, konanie o pôvodnom návrhu zastavil a nový návrh vylúčil na samostatné konanie. Konanie o vylúčenom návrhu na určenie, že veci nepatria do dedičstva, sa právoplatne skončilo 27. apríla 2006.

Dĺžkou dedičského konania a konania o zaplatenie peňažnej sumy sa v apríli 2003 zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy. Vo svojom náleze konštatoval zbytočné prieťahy v konaniach pred okresným súdom a priznal pani Hudečkovej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk. Okrem toho prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

ESĽP sa vo svojom rozsudku stotožnil s argumentáciou vlády, že pokiaľ ide o konanie o určenie, že veci nepatria do dedičstva, ktorý bol v júni 2003 vylúčený na samostatné konanie, sťažovateľka nevyčerpala vnútroštátne prostriedky nápravy. V súvislosti s dedičským konaním a konaním o zaplatenie peňažnej sumy sa ESĽP nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práv a priznal jej odškodnenie. Odškodnenie priznané ústavným súdom považoval ESĽP za príliš nízke. V tejto súvislosti sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády o tom, že sťažovateľka mohla podať novú ústavnú sťažnosť, berúc do úvahy skutočnosť, že nález ústavného súdu nerešpektoval ním uplatňované kritériá. S poukazom na celkovú dĺžku týchto konaní ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pani Hudečková požadovala sumu 1 627 EUR ako náhradu údajnej majetkovej škody a 20 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Požadovala tiež sumu 2 778 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním pred ESĽP a konaniami na vnútroštátnej úrovni. ESĽP nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane ESĽP dospel k záveru, že pani Hudečková utrpela nemajetkovú ujmu, a preto jej priznal 4 200 EUR, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľka dosiahla čiastočné odškodnenie v konaní pred ústavným súdom. ESĽP sťažovateľke priznal 1 187 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v konaní podľa Dohovoru. Vzhľadom na to, že v konaní pred ústavným súdom bola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania, ESĽP v tejto časti nárok sťažovateľky zamietol.

Prípad K. H. a ďalší proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 28. apríla 2009

Dňa 28. apríla 2009 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade K. H. a ďalší proti Slovenskej republike.

Osem sťažovateliek žalovalo Slovenskú republiku pre porušenie ich práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru, práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru a zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru. K porušeniu práv malo dôjsť v dôsledku toho, že sťažovateľky v roku 2002 nemali prístup k svojej zdravotnej dokumentácii a nemohli si z nej vyhotoviť fotokópie. Tým im malo byť zároveň znemožnené účinne podať občianskoprávne žaloby o náhradu škody voči zdravotníckym zariadeniam, v ktorých boli sterilizované a podložiť tieto žaloby potrebnými dôkazmi. Sťažovateľky ďalej tvrdili, že vo vzťahu k týmto porušeniam nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy a že boli z dôvodu svojho rómskeho pôvodu diskriminované.

Rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti z 9. októbra 2007 ESĽP zamietol námietku sťažovateliek týkajúcu sa údajnej nemožnosti nahliadnuť do ich zdravotnej dokumentácie. Poukázal na to, že právnym zástupkyniam jednej zo sťažovateliek bolo umožnené zo strany zdravotníckeho zariadenia nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie tejto sťažovateľky. Ďalšie štyri sťažovateľky mali v rukách právoplatné rozsudky vnútroštátnych súdov, nariaďujúce zdravotníckemu zariadeniu umožniť im prístup k zdravotnej dokumentácii a pokiaľ im napriek tomu nebola dokumentácia sprístupnená, mohli sa domáhať výkonu týchto rozsudkov. Prístup k svojej zdravotnej dokumentácii napokon dosiahli. Vo vzťahu k dvom sťažovateľkám sa prístupu k zdravotnej dokumentácii najskôr domáhali ich právne zástupkyne bez toho, aby predložili náležité splnomocnenia od sťažovateliek, napokon bola však aj im zdravotná dokumentácia sprístupnená. Poslednej sťažovateľke sa nepodarilo do svojej zdravotnej dokumentácie nahliadnuť, pretože dokumentácia sa stratila. ESĽP poukázal na to, že táto sťažovateľka mohla v súvislosti s nedbanlivostným nakladaním s jej zdravotnou dokumentáciou žiadať odškodnenie pred vnútroštátnymi súdmi. ESĽP zamietol aj námietku sťažovateliek týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti občianskoprávnych konaní o náhradu škody, pretože tieto konania zatiaľ neboli právoplatne skončené. Rovnako ESĽP zamietol námietku týkajúcu sa údajnej diskriminácie. Poukázal na to, že v tom čase platný zákon o zdravotnej starostlivosti z roku 1994 všeobecne neumožňoval pacientom vyhotovovať si fotokópie zo zdravotnej dokumentácie a konštatoval, že v prístupe k sťažovateľkám nevidí žiaden náznak diskriminačného zaobchádzania. Zvyšok sťažnosti ESĽP vyhlásil za prijateľný.

Vo svojom rozsudku z 28. apríla 2009 ESĽP uviedol, že nevidí žiaden relevantný dôvod na to, aby pacientom nebolo umožnené získať fotokópie zo zdravotnej dokumentácie, do ktorej mohli v zmysle zákona nahliadnuť a robiť si z nej výpisky. Poukázal tiež na to, že v roku 2004 nový zákon o zdravotnej starostlivosti umožnil oprávneným osobám vyhovovať si fotokópie zo zdravotnej dokumentácie. ESĽP dospel k záveru, že v tomto prípade došlo k porušeniu práva sťažovateliek na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Ďalej ESĽP uznal argument sťažovateliek, že bez fotokópií zdravotnej dokumentácie nemali dostatok informácií ohľadom svojho zdravotného stavu a mali sťaženú pozíciu pri podávaní žalôb o náhradu škody. Rozhodol, že preto došlo k porušeniu práva sťažovateliek na prístup k súdu. Čo sa týka tvrdenia sťažovateliek o neexistencii účinného prostriedku nápravy v ich prípade, ESĽP podotkol, že Dohovor nevyžaduje existenciu prostriedku nápravy vo vzťahu k porušeniam práv, ktoré majú pôvod priamo v znení právnych predpisov a konštatoval, že nedošlo k porušeniu tohto práva v súvislosti s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Údajné porušenie tohto práva v súvislosti s právom na prístup k súdu ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne skúmať.

Sťažovateľky požadovali ako spravodlivé zadosťučinenie 15 000 EUR pre každú z nich ako náhradu nemajetkovej ujmy a takmer 20 000 EUR za náklady a výdavky v konaní. ESĽP im priznal 3 500 EUR pre každú z nich z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a spolu 8 000 EUR z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.

K rozsudku pripojil svoje čiastočne nesúhlasné stanovisko sudca Šikuta, ktorý sa nestotožnil so záverom väčšiny o porušení práva na prístup k súdu v tomto prípade.


Gerstbrein proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 21. apríla 2009

Dňa 21. apríla 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Peter Gerstbrein proti Slovenskej republike.

Pán Gerstbrein žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky exekučného konania, v rámci ktorého napokon ani nedošlo k uspokojeniu jeho pohľadávky pre nemajetnosť dlžníka. Exekučné konanie sa začalo vo februári 1999 a skončilo v apríli 2005. Celkovo teda trvalo takmer 6 rokov a 4 mesiace.

Dĺžkou tohto konania sa v novembri 2003 zaoberal aj ústavný súd, ktorý zistil zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Košice II v rozsahu 3 rokov a 9 mesiacov. Ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk a náhradu trov konania.

Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práva a priznal mu odškodnenie. Dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľovi poskytol ústavný súd, nebola dostatočná, pretože priznané odškodnenie bolo príliš nízke. Pri rozhodovaní však európsky súd vzal do úvahy, že sťažovateľ sa na ústavnom súde sťažoval výlučne na konanie okresného súdu o námietkach dlžníka proti exekúcii, a preto posúdil iba túto časť konania, ktorá trvala 4 roky a 6 mesiacov. Konštatoval, že dĺžka konania o námietkach dlžníka proti exekúcii bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Námietku sťažovateľa, že vzhľadom na príliš dlhé exekučné konanie napokon nedošlo k uspokojeniu jeho pohľadávku európsky súd vyhlásil za neprijateľnú pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Poukázal na to, že sťažovateľ si údajne vzniknutú škodu neuplatnil žalobou podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ani v tejto súvislosti nepodal ústavnú sťažnosť.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval ako náhradu majetkovej škody sumu 4 066 EUR s úrokmi, ktorá zodpovedala nevymoženej pohľadávke a sumu 314 EUR. Ďalej požadoval 3 319 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 365 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Európsky súd nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane dospel k záveru, že sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu a priznal mu 1 300 EUR, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ dosiahol čiastočné odškodnenie aj na vnútroštátnej úrovni. Tiež mu priznal 365 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v konaní pred európskym súdom. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Rusňáková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 14. apríla 2009

Dňa 14. apríla 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Irena Rusňáková proti Slovenskej republike.

Pani Rusňáková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o zrušenie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľky v máji 1996 a skončilo sa v máji 2008. Celkovo teda trvalo 12 rokov na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou tohto konania sa v auguste 2004 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý zistil zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Košice - okolie v trvaní 53 mesiacov. Ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Zároveň prikázal okresnému súdu nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.

Európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práva a priznal jej odškodnenie. Dospel k záveru, že náprava, ktorú sťažovateľke poskytol ústavný súd, nebola dostatočná. V tomto ohľade poukázal na neprimerane nízke finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom a tiež na to, že konanie pred okresným súdom sa po jeho príkaze neurýchlilo. Európsky súd sa nestotožnil ani s argumentom vlády, že sťažovateľka mala vo vzťahu k dĺžke konania po vyhlásení nálezu ústavného súdu podať novú ústavnú sťažnosť. Poukázal pritom na to, že po vyhlásení nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo pred okresným súdom ešte ďalšie 3 roky a ani príkaz ústavného súdu ho neurýchlil. Pri posudzovaní sťažnosti európsky súd vzal do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa na ústavnom súde nesťažovala na dĺžku konania pred krajským súdom, a preto posúdil iba konanie prebiehajúce pred okresným súdom. To trvalo celkovo viac ako 10 rokov. Vzhľadom na to európsky súd konštatoval, že dĺžka konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľka požadovala 10 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy. Požadovala tiež náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli vo vnútroštátnom konaní vo výške 2 264 EUR a náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v konaní pred európskym súdom vo výške 1 174 EUR. Európsky súd priznal sťažovateľke z titulu nemajetkovej ujmy 4 600 EUR, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľka dosiahla čiastočné odškodnenie aj na vnútroštátnej úrovni. Zároveň jej priznal 1 174 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v konaní pred európskym súdom. Zvyšok jej nárokov zamietol.


Ladoméry proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 7. apríla 2009

Dňa 7. apríla 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Endre Ladoméry proti Slovenskej republike.

Pán Ladoméry žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o vydanie dedičstva, ako aj v dôsledku údajnej nespravodlivosti konania z dôvodu svojvoľnosti rozsudku krajského súdu. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľa v máji 1993 a skončilo sa v apríli 2008. Trvalo teda takmer 15 rokov na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou tohto konania sa v októbri 2004 zaoberal aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Bratislava III v celkovom trvaní až 70 mesiacov. Ústavný súd priznal pánovi Ladomérymu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal pánovi Ladomérymu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

ESĽP vo svojom rozsudku zamietol námietku týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti konania z dôvodu, že pán Ladoméry mal možnosť proti údajne svojvoľnému rozsudku krajského súdu podať dovolanie a následne ústavnú sťažnosť, čo však neurobil. Pokiaľ ide o dĺžku konania, ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že pán Ladoméry stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práva a priznal mu odškodnenie. ESĽP dospel k záveru, že náprava, ktorú pán Ladoméry získal zo strany ústavného súdu nebola dostatočná, pričom poukázal na neprimerane nízke priznané finančné zadosťučinenie. ESĽP sa rovnako nestotožnil ani s argumentáciou vlády o potrebe vyčerpania novej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k ďalšiemu priebehu konania pred okresným súdom po vyhlásení nálezu ústavného súdu. V tejto súvislosti konštatoval, že nebol pán Ladoméry nebol povinný podať ďalšiu ústavnú sťažnosť, keďže už náprava, ktorú mu ústavný súd poskytol na základe jeho prvej sťažnosti, bola nedostatočná. ESĽP však vzal do úvahy skutočnosť, že pán Ladoméry sa na ústavnom súde nesťažoval na dĺžku konania pred krajským súdom, a preto posúdil iba konanie prebiehajúce pred Okresným súdom. Toto konanie trvalo celkovo 13 rokov a 8 mesiacov. Vzhľadom na to ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Pán Ladoméry požadoval ako spravodlivé zadosťučinenie 10 000 EUR. ESĽP mu priznal 5 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy, pričom vzal do úvahy skutočnosť, že pán Ladoméry dosiahol čiastočné odškodnenie aj na vnútroštátnej úrovni. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Berková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. marca 2009

Pani Berková žalovala Slovensku republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dĺžkou piatich občianskoprávnych konaní (konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a ustanovenie opatrovníka, konanie o vrátenie spôsobilosti na právne úkony, konanie o rozvod, konanie o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva a konanie o výživné) a jedného pracovnoprávneho konania. V tejto súvislosti podľa článku 13 Dohovoru namietala, že vo vzťahu k dĺžke predmetných konaní nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Okrem toho podľa toho článku 6 ods. 1 Dohovoru namietala, že v konaní o vrátenie spôsobilosti na právne úkony došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé prerokovanie veci, najmä v dôsledku skutočnosti, že nebola pred okresným súdom osobne vypočutá. Zároveň namietala aj nespravodlivosť ostatných konaní. Ďalej namietala porušenie článku 8 Dohovoru, zaručujúceho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, a to v dôsledku toho, že súdy zamietli jej návrh na vrátenie úplnej spôsobilosti na právne úkony a nový návrh mohla podať až po troch rokoch. Tiež tvrdila, že v rozpore s článkom 13 Dohovoru nemala v tejto súvislosti k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Napokon namietala, že skutkové okolnosti prípadu viedli k porušeniu článkov 1, 2, 3, 5, 7, 8, 9, 10, 11,13, 14, 17 a 18 Dohovoru a článkov 1, 2 a 3 Protokolu č. 1, článku 2 Protokolu č. 4 a článku 3 a 5 Protokolu č. 7.

Dĺžkou pracovnoprávneho konania sa v apríli 2005 zaoberal aj ústavný súd na základe ústavnej sťažnosti. V čase posudzovania sťažnosti ústavným súdom konanie trvalo viac ako 17 rokov, avšak vzhľadom na časovú pôsobnosť Dohovoru vo vzťahu k Slovenskej republike, ústavný súd mohol posúdiť len obdobie 12 rokov. Konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Poprad v celkovej dĺžke 135 mesiacov a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 90 000 Sk. Okrem toho prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.

Vo svojom rozsudku Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľné sťažovateľkine námietky týkajúce sa dĺžky konania o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a ustanovenie opatrovníka pre zmeškanie šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti. Za neprijateľnú vyhlásil aj námietku týkajúcu sa dĺžky konania o vrátenie spôsobilosti na právne úkony, ktoré trvalo približne jeden rok, keď dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne nepodložená. Pokiaľ ide o dĺžku pracovnoprávneho konania, ESĽP sa stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práv a priznal jej odškodnenie. Vo vzťahu k obdobiu nasledujúcemu po vyhlásení nálezu ústavného súdu ESĽP uviedol, že sťažovateľka mohla žiadať o nápravu prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti. Na druhej strane, vo vzťahu ku konaniu o rozvod (takmer 6 rokov), konaniu o zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva ( sedem rokov) a konaniu o výživné (viac ako 6 a pol roka) ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň skonštatoval, že došlo aj k porušeniu článku 13 Dohovoru, pretože v danom čase (pred rokom 2002) sťažovateľka nemala vo vzťahu k dĺžke predmetných konaní k dispozícii účinný prostriedok nápravy v podobe ústavnej sťažnosti. Pokiaľ ide o namietanú nespravodlivosť konania o vrátenie spôsobilosti na právne úkony, ESĽP nepokladal skutočnosť, že sťažovateľka, trpiaca psychickou poruchou, nebola osobne vypočutá, za porušenie jej práv. Poukázal na to, že okresný súd za účelom náležitého zistenia skutkového stavu a prijatia správneho rozhodnutia zabezpečil dostatok dôkazov vrátane rozsiahleho znaleckého posudku k zdravotnému stavu sťažovateľky. Okresný súd prihliadol na záver znalca, ktorý neodporučil sťažovateľku vypočuť z dôvodu, že by nebola schopná pochopiť význam súdneho konania a mohlo by to zhoršiť jej zdravotný stav. ESĽP tieto dôvody nevypočutia sťažovateľky akceptoval a sťažnosť na nespravodlivosť tohto konania zamietol ako zjavne nepodloženú. Tvrdenia sťažovateľky o údajnej nespravodlivosti ostatných konaní ESĽP rovnako zamietol ako zjavne nepodložené. Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 8 Dohovoru, ESĽP s poukazom na dostatok procesných záruk, ktoré boli sťažovateľke poskytnuté v konaní o vrátenie spôsobilosti na právne úkony, konštatoval, že rozhodnutie o zamietnutí návrhu sťažovateľky na vrátenie úplnej spôsobilosti bolo primerané a sledovalo ochranu práv a záujmov sťažovateľky. Námietku zamietol ako zjavne nepodložené. Na druhej strane ESĽP skonštatoval porušenie článku 8 Dohovoru v dôsledku skutočnosti, že uvedeným rozhodnutím bolo sťažovateľke na dobu troch rokov obmedzené právo podať nový návrh. Aj keď sa ESĽP stotožnil s tvrdením vlády, že uvedený zásah bol vykonaný v súlade so zákonom, a to ustanovením § 186 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a sledoval legitímny cieľ ochrany práv sťažovateľky, dospel k záveru, že nebol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a teda nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V tomto ohľade ESĽP považoval za podstatné, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky napadol v mene sťažovateľky trojročné obmedzenie možnosti podať nový návrh na vrátenie spôsobilosti na právne úkony prostredníctvom mimoriadneho dovolania s odôvodnením, že uvedené obmedzenie treba považovať za neprimerane dlhé a spôsobilé viesť k vážnemu porušeniu ľudských práv. V tejto súvislosti ESĽP tiež vzal do úvahy, že názor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bol zohľadnený aj pri novelizácii predmetného ustanovenia, podľa ktorého možno s účinnosťou od 1. októbra 2004 obmedziť toto právo na dobu maximálne jedného roka. Námietku týkajúcu sa porušenia článku 13 Dohovoru v spojitosti s článkom 8 Dohovoru, ESĽP nepovažoval za potrebné skúmať. Zvyšné námietky týkajúce sa porušenia ostatných článkov Dohovoru alebo jeho protokolov ESĽP odmietol ako zjavne nepodložené z dôvodu, že nezistil žiaden náznak porušenia práv a slobôd zaručených Dohovorom alebo jeho dodatkovými protokolmi.

Pani Berková požadovala 10 000 Sk (cca 332 EUR) ako odškodnenie za porušenie jej práv v dôsledku dĺžky pracovnoprávneho konania, pričom nešpecifikovala, či ide o majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu. Iné nároky si neuplatnila. Vzhľadom na to, že ESĽP vyhlásil námietku týkajúcu sa dĺžky pracovnoprávneho konania za neprijateľnú, sťažovateľkin nárok na priznanie spravodlivého zadosťučinenia odmietol.


Prípad Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 27. januára 2009 o spravodlivom zadosťučinení

V prípade Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike ESĽP rozsudkom z 27. novembra 2007 rozhodol, že Slovenská republika porušila právo sťažujúceho sa pozemkového spoločenstva na pokojné užívanie majetku, zaručené článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K porušeniu došlo v dôsledku toho, že v roku 2002 pri prevode vlastníctva k pozemkom, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli členovia sťažujúceho sa pozemkového spoločenstva, na záhradkárov podľa zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim bola pôvodným vlastníkom poskytnutá náhrada, ktorú ESĽP nepovažoval za primeranú. Porušenie majetkových práv ESĽP zistil aj v súvislosti so zákonom založeným nájomným vzťahom medzi pôvodnými vlastníkmi a záhradkármi, ktorý predchádzal prevodu vlastníctva, a to vzhľadom k veľmi nízkemu nájomnému. Otázku odškodnenia ESĽP odročil na ďalšie konanie.

Dňa 27. januára 2009 vyhlásil ESĽP druhý rozsudok v prípade Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike, ktorým rozhodol o spravodlivom zadosťučinení pre sťažujúce sa spoločenstvo.

Sťažujúce sa spoločenstvo požadovalo z titulu majetkovej škody 233 063 € (7 021 246 Sk) v súvislosti s prevodom vlastníctva a bližšie neurčenú sumu v súvislosti s nájmom. Ďalej požadovalo 17 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 12 667 € ako náhradu trov konania. Vláda tieto nároky považovala za príliš vysoké.

ESĽP sťažujúcemu sa spoločenstvu priznal 200 000 € z titulu majetkovej škody súvisiacej s prevodom vlastníctva a nepriznal mu žiadne odškodnenie v súvislosti s nájmom. Ďalej mu priznal 7 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 12 000 € z titulu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Dudičová proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 8. januára 2009

Dňa 8. januára 2009 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Margita-Gréta Dudičová proti Slovenskej republike.

Pani Dudičová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru, dĺžkou troch občianskoprávnych konaní (konanie o vydanie majetkového podielu z družstva a dve konania o náhradu škody), prostredníctvom ktorých sa chcela domôcť navrátenia skonfiškovanej pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku zvereného počas komunistického režimu do užívania družstva. Predmetné konania sa začali v 90-tych rokoch na základe žalôb sťažovateľky a skončili v roku 1998 v jej prospech. Okrem toho sa sťažovala aj na nespravodlivosť a dĺžku konkurzného konania na majetok družstva, prebiehajúceho pred Krajským súdom v Košiciach, v ktorom si uplatnila súdmi priznané nároky. Toto konanie sa začalo v roku 1997 a doposiaľ neskončilo. Dĺžkou konkurzného konania sa v roku 2002 zaoberal aj ústavný súd, ktorý nezistil porušenie sťažovateľkinho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podanú ústavnú sťažnosť odmietol. Sťažovateľka preto pred ESĽP zároveň tvrdila, že vo vzťahu k celkovej dĺžke konkurzného konania nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, čo je v rozpore s článkom 13 Dohovoru. Okrem toho pani Dudičová v súvislosti s nemožnosťou užívať majetok namietala aj porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zaručeného článkom 8 Dohovoru a porušenie zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru.

Vo svojom rozsudku ESĽP vyhlásil za neprijateľné sťažovateľkine námietky týkajúce sa dĺžky troch občianskoprávnych konaní. V tomto smere sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka podala sťažnosť oneskorene. Zároveň ESĽP odmietol námietku týkajúcu sa nespravodlivosti konkurzného konania ako predčasne podanú, keď poukázal na to, že konkurzné konanie stále prebieha. Na druhej strane sa ESĽP nestotožnil s tvrdením vlády, že vo vzťahu k dĺžke konkurzného konania sťažovateľka mohla podať novú ústavnú sťažnosť. Poukázal pritom na to, že na základe prvej ústavnej sťažnosti sa sťažovateľka nedomohla žiadneho odškodnenia. Ďalej podotkol, že konkurzné konanie doposiaľ trvá viac ako 11 rokov na jednom stupni. V dôsledku toho dospel k záveru, že dĺžka konkurzného konania bola neprimeraná, čím došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. S poukazom na výsledok konania o podanej ústavnej sťažnosti ESĽP zároveň konštatoval, že vo vzťahu k celkovej dĺžke konania sťažovateľka nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, čím došlo k porušeniu článku 13 Dohovoru. Námietky týkajúce sa porušenia článkov 8 a 14 Dohovoru ESĽP odmietol ako zjavne nepodložené z dôvodu, že nezistil žiaden náznak porušenia práv a slobôd zaručených Dohovorom alebo jeho dodatkovými protokolmi.

Pani Dudičová požadovala sumu 1 808 702,90 Sk (60 037,93 EUR) ako náhradu údajnej majetkovej škody a 200 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy (6 640 EUR). ESĽP nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, preto tento nárok zamietol. Na druhej strane ESĽP dospel k záveru, že pani Dudičová utrpela nemajetkovú ujmu, a preto jej priznal požadovaných 6 640 EUR.


Rozhodnutie ESĽP v prípade Furdík proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 16. decembra 2008

Dňa 2. decembra 2008 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Milan Furdík proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ, pán Milan Furdík, je otcom horolezkyne Vandy Furdíkovej, ktorá zahynula pri páde počas horolezeckého výstupu vo Vysokých Tatrách v júli 2005. Pri nehode zasahovala na základe tiesňového volania svedkov nehody Horská záchranná služba v súčinnosti s Leteckou záchrannou zdravotnou službou. Pri prvom pokuse dostať sa k Vande Furdíkovej sa vrtuľník musel vrátiť späť na leteckú základňu, pretože pre nepriaznivé meteorologické podmienky ju nebolo možné v náročnom teréne zo skalnej steny vyzdvihnúť pomocou vrtuľníka. Pri druhom pokuse sa podarilo záchranárov vysadiť z vrtuľníka v hornej časti steny, odkiaľ sa spustili k zranenej horolezkyni. Krátko na to, ako sa k nej dostali, však Vanda Furdíková podľahla následkom zranení utrpených pri páde. Na základe podnetov jej otca prebehlo vyšetrovanie okolností nehody Vandy Furdíkovej, avšak zo strany kontrolných orgánov (Ministerstva vnútra SR, Ministerstva zdravotníctva SR a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou), neboli zistené skutočnosti preukazujúce príčinnú súvislosť medzi smrťou Vandy Furdíkovej a postupom záchranných zložiek. Trestné stíhanie, ktoré bolo v tejto veci začaté, bolo zastavené, pretože ani orgány činné v trestnom konaní nezistili, že by za smrť Vandy Furdíkovej bola zodpovedná iná osoba. Rozhodnutie bolo preskúmané na troch stupňoch prokuratúry.

Sťažovateľ pred ESĽP namietal porušenie práva na život svojej dcéry, zaručeného článkom 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdil, že Slovenská republika neprijala potrebné opatrenia na ochranu života jeho dcéry. Tvrdil, že právna úprava činnosti záchrannej zdravotnej služby nebola dostatočná, pretože neurčovala konkrétny časový limit, počas ktorého by sa mal záchranný zdravotný tím dostať k osobe v ohrození života. Podľa jeho názoru by tento limit mal predstavovať 10 až 15 minút. Sťažovateľ zároveň namietal podľa článku 13 Dohovoru neexistenciu účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy v tomto ohľade. Okrem toho sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval, že príbuzní osoby, ktorá takto zahynula, sa v Slovenskej republike pre nedostatky v právnej úprave nemohli domôcť náhrady nemajetkovej ujmy a teda im nebol zaručený prístup k súdu.

ESĽP sa stotožnil s argumentáciou vlády a vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. V prvom rade dospel k záveru, že príslušná právna úprava bola dostatočná. Nepovažoval za dôležité, že v právnej úprave nebol stanovený pre záchranné zložky konkrétny časový limit na príchod k zranenej osobe, keďže poskytovatelia zdravotnej starostlivosti boli v zmysle zákona povinní dostať sa k osobe bezodkladne. S poukazom na viaceré limitujúce faktory sprevádzajúce záchranné akcie, napr. meteorologické podmienky, prístupnosť terénu alebo technické obmedzenia, ESĽP konštatoval, že požiadavka stanoviť konkrétny časový limit by predstavovala pre štát neprimerané bremeno a takýto všeobecný záväzok by bol ťažko splniteľný. Rovnako sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ mal na vnútroštátnej úrovni k dispozícii dostatočné právne prostriedky, pretože sa mohol sťažovať na výsledok trestného konania na ústavnom súde prostredníctvom ústavnej sťažnosti a ďalej mohol podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka podať žalobu na ochranu osobnosti vo vzťahu k akýmkoľvek zisteným nedostatkom záchrannej akcie, ktoré nezakladali skutkovú podstatu trestného činu. Vzhľadom na uvedené ESĽP považoval námietku týkajúcu sa porušenia práva na život za zjavne nepodloženú. S ohľadom na tento záver, nepovažoval za potrebné skúmať námietku podľa článku 13 Dohovoru. Ďalej ESĽP konštatoval, že článok 6 ods. 1 Dohovoru nezaručuje osobám právo na to, aby v právnom poriadku existovali konkrétne ustanovenia, ktoré si tieto osoby želajú. Preto námietku týkajúcu sa porušenia práva na prístup k súdu ESĽP odmietol z dôvodu jej nezlučiteľnosti ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru.


Prípad Softel, spol. s r. o. proti Slovenskej republike (č. 1)

rozsudok ESĽP zo 16. decembra 2008

Dňa 16. decembra 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Softel, spol. s r. o. proti Slovenskej republike (č. 1).

Sťažujúca sa spoločnosť žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o zaplatenie peňažnej sumy. Toto konanie sa začalo v júni 1995 na základe návrhu sťažujúcej sa spoločnosti a stále nie je právoplatne skončené. Doposiaľ teda trvá viac ako 13 rokov a 4 mesiace na dvoch stupňoch konania, pričom prvostupňový rozsudok v merite veci bol prijatý až po 12 rokoch a 10 mesiacoch. Dĺžkou tohto konania sa v apríli 2006 zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy. Konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Martin, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažujúcej sa spoločnosti primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažujúca sa spoločnosť stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práv a priznal jej odškodnenie. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že odškodnenie priznané ústavným súdom bolo príliš nízke. Rovnako sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády, že sťažujúca sa spoločnosť mala podať ďalšiu ústavnú sťažnosť. Pri preskúmaní celkovej dĺžky konania ESĽP poukázal na to, že v čase vyhlásenia nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo už viac ako 10 rokov, no počas tohto obdobia nebolo prijaté žiadne rozhodnutie v merite veci. Tiež poukázal na skutočnosť, že po vyhlásení nálezu ústavného súdu konanie pokračovalo ešte 2 roky a 6 mesiacov a doposiaľ neskončilo. S poukazom na celkovú dĺžku posudzovaného obdobia ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažujúca sa spoločnosť žiadala 6 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 571 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažujúcej sa spoločnosti 4 150 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a požadovaných 571 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.


Prípad Softel, spol. s r. o. proti Slovenskej republike (č. 2)

rozsudok ESĽP zo 16. decembra 2008

Dňa 16. decembra 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Softel, s. r. o. proti Slovenskej republike (č. 2).

Sťažujúca sa spoločnosť žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o zaplatenie peňažnej sumy. Predmetné konanie sa začalo vo februári 1995 na základe návrhu 8 osôb podaného proti sťažujúcej sa spoločnosti a mestu Žilina a stále nie je právoplatne skončené. Doposiaľ teda trvá viac ako 13 rokov a 8 mesiacov na dvoch stupňoch konania. Dĺžkou tohto konania sa v máji 2006 zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy. Konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Martin a priznal sťažujúcej sa spoločnosti primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia. Príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd nevyslovil z dôvodu, že medzičasom okresný súd prijal rozhodnutie v merite veci a vec bola v dôsledku podaného odvolania postúpená Krajskému súdu v Žiline.

ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažujúca sa spoločnosť stratila postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práv a priznal jej odškodnenie. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že odškodnenie priznané ústavným súdom bolo príliš nízke. Rovnako sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády, že sťažujúca sa spoločnosť mala podať ďalšiu ústavnú sťažnosť. Pri preskúmaní celkovej dĺžky konania ESĽP poukázal na to, že po vyhlásení nálezu ústavného súdu konanie pokračovalo ešte 2 roky a 5 mesiacov a doposiaľ neskončilo. Počas tohto obdobia ESĽP zistil v konaní prieťah v trvaní 17 mesiacov, ktorý bol spôsobený neefektívnym postupom krajského súdu. S poukazom na celkovú dĺžku posudzovaného obdobia ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažujúca sa spoločnosť žiadala 6 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 546 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažujúcej sa spoločnosti 4 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a požadovaných 546 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.


Prípad Sýkora proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 13. novembra 2008

Dňa 13. novembra 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Milan Sýkora proti Slovenskej republike, ktorým vyčiarkol sťažnosť zo zoznamu svojich prípadov.

Pán Sýkora žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a práva na ochranu majetku (článok 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Tvrdil, že súdy svojvoľne zmenili predmet žaloby jeho bývalej manželky a zvýhodnili ju tým, a tiež sa nedostatočne zaoberali jeho argumentmi o protiústavnosti príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a o rozpore medzi týmito ustanoveniami a relevantnými ustanoveniami ďalších zákonov upravujúcich nájom a vlastníctvo bytov. Ďalej tvrdil, že súdy ho pozbavili nielen práva spoločného nájmu bytu, ale aj práva na bezplatný prevod bytu, resp. prevod bytu za regulovanú cenu a s tým súvisiaceho členského podielu v bytovom družstve.

Po preskúmaní vyjadrení strán sporu ESĽP rozhodnutím zo 16. októbra 2007 vyhlásil sťažnosť za prijateľnú. Po tom, ako vláda predložila ďalšie stanovisko k sťažnosti, ESĽP vyzval sťažovateľa, aby sa k nemu vyjadril. Keďže sťažovateľ nezareagoval ani na opakovanú výzvu, ESĽP dospel k záveru, že sťažovateľ nemá záujem na ďalšom prerokovávaní veci a jeho sťažnosť vyčiarkol zo zoznamu prípadov.

Prípad Bič proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 4. novembra 2008

Dňa 4. novembra 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Jozef Bič proti Slovenskej republike.

Pán Bič žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania o neplatnosť kúpnej a darovacej zmluvy, predmetom ktorých bol byt. Toto konanie sa začalo na základe žaloby pána Biča, podanej v máji 1999 na Okresný súd Košice I a právoplatne skončilo vo februári 2005, po rozhodnutí odvolacieho súdu. Pán Bič sa medzitým sťažoval na prieťahy v konaní pred okresným súdom aj na Ústavnom súde SR, ktorý v júni 2003 konštatoval porušenie práva pána Biča na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu 10 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie.

ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že pán Bič stratil postavenie obete porušenia Dohovoru a v tejto súvislosti poukázal na to, že odškodnenie priznané ústavným súdom bolo príliš nízke. ESĽP posúdil dĺžku konania pred okresným súdom (na konanie pred krajským súdom sa pán Bič nesťažoval), ktoré trvalo 4 roky a 1 mesiac a konštatoval, že ňou došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán Bič žiadal 10 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a cca 560 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP mu priznal 1 100 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 500 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


ČAVAJDA proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 14. októbra 2008

Dňa 14. októbra 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ivan Čavajda proti Slovenskej republike.

Pán Čavajda žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o neplatnosti skončenia služobného pomeru a v dôsledku nespravodlivosti a neprimeranej dĺžky konania na ochranu osobnosti. Ďalej namietal porušenie slobody prejavu (článok 10), zákazu diskriminácie (článok 14) a zákazu zneužitia práv (článok 17).

Dĺžkou napadnutých konaní sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý v roku 1999 na základe podnetu pána Čavajdu podľa článku 130 ods. 1 ústavy konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred okresným súdom v oboch napadnutých konaniach. Následne v roku 2005 na základe ústavnej sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy opakovane konštatoval zbytočné prieťahy v konaniach pred okresným súdom a priznal pánovi Čavajdovi, aj s prihliadnutím na svoj nález z roku 1999, primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Okrem toho prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

ESĽP sa vo svojom rozsudku stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľom iniciované konanie o neplatnosti skončenia služobného pomeru nepožíva ochranu článku 6 Dohovoru. Sťažovateľ totiž namiesto toho, aby v rámci správneho súdnictva žiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru v Policajnom zbore, podal žalobu, o ktorej všeobecné súdy nemali právomoc rozhodnúť. V uvedenom konaní, ktoré skončilo zastavením, tak vnútroštátne súdy nerozhodovali o jeho „občianskych právach a záväzkoch“ v zmysle Dohovoru a článok 6 naň nie je aplikovateľný. ESĽP preto túto námietku zamietol ako nezlučiteľnú s ustanoveniami Dohovoru. Námietku týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti konania na ochranu osobnosti ESĽP zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátneho prostriedku nápravy – ústavnej sťažnosti. Ďalšie námietky týkajúce sa slobody prejavu, zákazu diskriminácie a zákazu zneužitia práv ESĽP zamietol ako zjavne nepodložené. Čo sa týka sťažnosti na dĺžku konania na ochranu osobnosti, ESĽP sa odmietol zaoberať časťou konania, ktoré prebehlo pred odvolacím súdom, pretože pán Čavajda v tomto smere nevyčerpal ústavnú sťažnosť. Preto ESĽP posudzoval iba konanie pred okresným súdom, ktoré trvalo viac ako 9 a pol roka. ESĽP nepovažoval sumu priznanú ústavným súdom vo vzťahu k neprimeranej dĺžke tohto konania prebiehajúceho za dostatočnú a konštatoval, že pána Čavajdu možno aj naďalej považovať za poškodenú osobu. Rozhodol, že dĺžka konania bola v tomto prípade neprimeraná, čím došlo k porušeniu práva pána Čavajdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pán Čavajda požadoval 5 miliónov Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a 54 263 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP mu priznal 3 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 400 EUR z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Prípad Kanala proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 14. októbra 2008 o spravodlivom zadosťučinení

V prípade Kanala proti Slovenskej republike Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom z 10. júla 2007 rozhodol, že Slovenská republika porušila právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku, zaručené článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K porušeniu došlo tým, že spoluvlastnícky podiel sťažovateľa na nehnuteľnosti, ktorý sa mal v rámci exekučného konania predať na dražbe, získal za vyvolávaciu cenu spoluvlastník tejto nehnuteľnosti, ktorý si uplatnil predkupné právo, pričom v súlade s vtedy platným Exekučným poriadkom vyvolávacia cena nebola cenou trhovou. Otázku odškodnenia ESĽP odročil na ďalšie konanie.

Dňa 14. októbra 2008 vyhlásil ESĽP druhý rozsudok v prípade Kanala proti Slovenskej republike, ktorým rozhodol o spravodlivom zadosťučinení pre sťažovateľa.

Sťažovateľ požadoval z titulu majetkovej škody približne 47 000 EUR (1 422 497 Sk), spolu s úrokmi z omeškania. Ďalej požadoval 5 miliónov Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a celkovo približne 291 000 Sk (9 700 EUR) ako náhradu trov konania. Vláda tieto nároky čiastočne spochybňovala, považujúc ich za neprimerane vysoké.

ESĽP sťažovateľovi priznal 15 000 EUR z titulu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a 5 114 EUR z titulu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol.


Prípad Latta v. Slovenská republika

Dňa 23. septembra 2008 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu svojich prípadov sťažnosť pána Milana Lattu proti Slovenskej republike, podanú 16. mája 2006.

Sťažovateľ namietal porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že o jeho návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý podal v roku 1996, nebolo doposiaľ rozhodnuté.

Prv než vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, sťažovateľ zaslal ESĽP list, v ktorom uviedol, že vzhľadom na to, že očakáva skoré ukončenie konania na okresnom súde, už ďalej netrvá na svojej sťažnosti. Vzhľadom na túto skutočnosť ESĽP vyčiarkol sťažnosť zo zoznamu prípadov.


Prípad Bič proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. septembra 2008

Dňa 23. septembra 2008 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Jozef Bič proti Slovenskej republike.

Pán Bič žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v dôsledku neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania o jeho žalobe, ktorou sa domáhal práva užívať byt. Toto konanie sa začalo v októbri 1999 a skončilo sa v júni 2006, teda trvalo viac ako 6 rokov a 8 mesiacov na dvoch stupňoch konania. Pán Bič sa so sťažnosťou na neprimeranú dĺžku konania dvakrát obrátil aj na ústavný súd, ktorý najskôr v januári 2003 a potom v marci 2005 rozhodol, že Okresný súd Košice I porušil sťažovateľove právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V oboch prípadoch ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal pánovi Bičovi celkovo 40 000 slovenských korún ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Európsky súd pre ľudské práva sa stotožnil s argumentáciou vlády, že pána Biča vzhľadom na opatrenia prijaté na vnútroštátnej úrovni nemôže ďalej považovať za obeť porušenia Dohovoru, teda za poškodenú osobu. Európsky súd pre ľudské práva v tomto ohľade poukázal na výšku získaného odškodnenia vo vzťahu k posudzovanému obdobiu a skutočnosť, že v období nasledujúcom po prijatí druhého nálezu ústavného súdu došlo k urýchleniu a právoplatnému skončeniu napadnutého konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Európsky súd pre ľudské práva odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti.


Prípad Lexa proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. septembra 2008

Dňa 23. septembra 2008 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Lexa proti Slovenskej republike.

Ivan Lexa pôvodne žaloval Slovenskú republiku pre porušenie prezumpcie neviny výrokmi štátnych predstaviteľov, porušenie princípu ne bis in idem (nie dvakrát o tej istej veci), porušenie práva na spravodlivé konanie a porušenie práva na osobnú slobodu a bezpečnosť v dôsledku nezákonného vzatia do väzby v súvislosti s vyšetrovaním kauzy únosu Michala Kováča ml. do cudziny v roku 1995. V roku 1998 vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar vydal dve rozhodnutia o amnestii, v ktorých nariadil nezačínať a zastaviť akékoľvek konanie týkajúce sa prípadných trestných činov spáchaných v súvislosti s týmto skutkom. V prebiehajúcom trestnom konaní preto vyšetrovateľ v septembri 1998 rozhodol o odložení veci. Neskôr novovymenovaný predseda vlády Mikuláš Dzurinda tieto rozhodnutia o amnestii zrušil. Na základe toho bol Ivan Lexa v apríli 1999 vzatý do väzby a neskôr naňho bola podaná obžaloba.

Na základe podnetu poslancov národnej rady prvý senát ústavného súdu v júni 1999 podal výklad ústavy, podľa ktorého súčasťou práva udeľovať amnestiu nie je aj oprávnenie akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov. Tiež konštatoval, že žiadne ustanovenie Trestného poriadku neumožňuje obnoviť trestné konanie po rozhodnutí o zrušení amnestie. V júli 1999 druhý senát ústavného súdu odmietol podnet Ivana Lexu, ktorý namietal porušenie svojich práv. V rozhodnutí sa uvádzalo, že tzv. Mečiarove amnestie boli formulované takým spôsobom, že nevylučovali trestné stíhanie Ivana Lexu a jeho držanie vo väzbe bez ohľadu na rozhodnutie o ich zrušení. V auguste 1999 druhý senát ústavného súdu odmietol ďalší podnet Ivana Lexu ako zjavne neopodstatnený, pričom konštatoval, že rozhodnutie ústavného súdu z júna 1999 sa týka výlučne výkladu príslušného ustanovenia ústavy a ako také nemá vplyv na platnosť rozhodnutia o zrušení amnestií. V decembri 1999 prvý senát ústavného súdu rozhodol o podnete jedného zo spoluobvinených Ivana Lexu, J. S. Konštatoval porušenie jeho ústavných práv tým, že voči nemu bolo začaté trestné stíhanie napriek tzv. Mečiarovým amnestiám a rozhodnutiu vyšetrovateľa o odložení veci zo septembra 1998. Ústavný súd zrušil dotknuté rozhodnutie o začatí trestného stíhania a v dôsledku toho bolo od trestného konania proti tomuto spoluobvinenému upustené.

Následne vnútroštátne súdy zastavili trestné konanie voči Ivanovi Lexovi a ďalším spoluobžalovaným. Poukázali pritom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorým bol podaný výklad ústavy a na tiež na jeho rozhodnutie z decembra 1999 o podnete J. S. Dospeli k záveru, že tzv. Mečiarove amnestie bránili ďalšiemu vedeniu trestného stíhania a navyše, právoplatné rozhodnutie vyšetrovateľa o odložení veci zo septembra 1998 vytvorilo prekážku res iudicata pre ďalšie konania týkajúce sa dotknutých trestných činov.

ESĽP čiastočným rozhodnutím o prijateľnosti v roku 2003 zamietol ako zjavne nepodložené námietky Ivana Lexu, týkajúce sa údajnej nespravodlivosti konania a princípu ne bis in idem. V roku 2005 konečným rozhodnutím o prijateľnosti ESĽP vyhlásil za neprijateľnú aj námietku týkajúcu sa porušenia prezumpcie neviny, keď sa stotožnil s tvrdeniami vlády, že Ivan Lexa v tomto ohľade sčasti nevyčerpal dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy (žalobu na ochranu osobnosti) a sčasti ide o zjavne nepodložené námietky. ESĽP vyhlásil za prijateľnú iba námietku týkajúcu sa nezákonnosti väzby.

Vo svojom rozsudku ESĽP rozhodol, že za daných okolností došlo v dôsledku vzatia Ivana Lexu do väzby k porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru, zaručujúceho právo na osobnú slobodu a bezpečnosť.

ESĽP sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia odvolal na rozhodnutie ústavného súdu o porušení práv J. S. tým, že voči nemu bolo začaté trestné stíhanie napriek tzv. Mečiarovým amnestiám a rozhodnutiu vyšetrovateľa o odložení veci, ďalej na výklad ústavy podaný ústavným súdom, podľa ktorého je rozhodnutie o amnestii nezrušiteľné a tiež na následné rozhodnutia všeobecných súdov v trestnom konaní, ktoré dospeli k záveru, že tzv. Mečiarove amnestie a právoplatné rozhodnutie vyšetrovateľa o odložení veci bránili ďalšiemu trestnému stíhaniu. ESĽP sa s takýmto výkladom práva stotožnil a dospel k záveru, že po právoplatnom rozhodnutí vyšetrovateľa o odložení veci zo septembra 1998 nebolo z hľadiska vnútroštátneho práva ďalšie trestné stíhanie Ivana Lexu prípustné. Jeho vzatie do väzby bolo preto nezákonné.

Ivan Lexa požadoval ako spravodlivé zadosťučinenie náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku ponechal na úvahu ESĽP a ďalej 17 652 EUR z titulu náhrady trov konania. ESĽP rozhodol, že konštatovanie porušenia práva je pre Ivana Lexu dostatočným spravodlivým zadosťučinením a z titulu trov konania mu priznal 8 000 EUR; zvyšok jeho nároku zamietol.


Prípad Rosival a ďalší proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. septembra 2008

Dňa 23. septembra 2008 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok, ktorým schválil zmier medzi Slovenskou republikou a sťažovateľmi v prípade Rosival a ďalší proti Slovenskej republike.

Prípad sa týkal navrátenia majetku podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, ktorý obmedzoval výmeru pôdy, ktorú bolo možné vydať jednej oprávnenej osobe alebo spoločne niekoľkým oprávneným osobám na 150 ha poľnohospodárskej pôdy a 250 ha všetkej pôdy. V roku 1992 bolo toto ustanovenie zo zákona vypustené. V decembri 1992 si právna predchodkyňa sťažovateľov uplatnila nárok na vydanie majetku vo výmere viac ako 1 500 ha. V priebehu konania pred pozemkovými orgánmi bola prijatá ďalšia novela zákona o pôde, ktorá znovu zaviedla všeobecný limit výmery pôdy, ktorá mohla byť vydaná, a to 250 ha. Navyše stanovila, že nároky na vydanie pôdy, o ktorých ešte nebolo právoplatne rozhodnuté a ktoré presahovali uvedený limit, mohli byť uspokojené len do výšky tohto limitu. V konaní o nároku sťažovateľov pozemkové úrady a následne správne súdy rozhodli, že sťažovatelia sú oprávnenými osobami na vydanie pozemkov a vydali im pozemky vo výmere 250 ha. Konštatovali, že jedinou prekážkou vydania zvyšného majetku je limit stanovený zákonom o pôde.

Na základe podnetu sťažovateľov generálny prokurátor napadol príslušné ustanovenia zákona o pôde na ústavnom súde, tvrdiac, že sú retroaktívne a sú v rozpore s ústavnou ochranou vlastníctva. Ústavný súd rozhodnutím z roku 2001 podnetu generálneho prokurátora nevyhovel. Bol toho názoru, že novela zákona o pôde z roku 1993 neovplyvnila podstatu reštitučných nárokov, o ktorých ešte nebolo rozhodnuté, len jednoducho nanovo vymedzila ich rozsah v súlade s pôvodným duchom zákona. Tie nároky podľa neho nemožno považovať za „majetok“, a preto tu nedošlo k žiadnemu zásahu do majetku. K uzneseniu bolo pripojené nesúhlasné stanovisko troch sudcov ústavného súdu, podľa ktorých nároky na reštitúciu, ktoré spĺňali zákonné predpoklady, predstavujú majetkové záujmy, ktoré si zasluhujú ústavnú ochranu a novela z roku 1993 predstavovala retroaktívny zásah do týchto záujmov a do neskončených konaní o nich.

Sťažovatelia sa neskôr sami obrátili na ústavný súd prostredníctvom ústavnej sťažnosti, ktorú ústavný súd rozhodnutím z roku 2002 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Uviedol, že nárok sťažovateľov na vydanie pôdy vo výmere, ktorá prevyšovala zákonom stanovený limit, nemal žiaden právny základ vo vnútroštátnom práve a preto nemohol vyvolať u sťažovateľov žiadnu legitímnu nádej, že bude uspokojený. V súlade s tým sťažovatelia nemali „majetok“ v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nedošlo k žiadnemu zásahu do ich majetku.

Sťažovatelia následne podali sťažnosť na ESĽP a namietali okrem iného porušenie práva na ochranu majetku, práva na spravodlivé konanie a diskrimináciu, požadujúc vydanie sporných pozemkov alebo vyplatenie náhrady vo výške cca 237 miliónov Sk, náhradu ušlého zisku, náhradu nemajetkovej ujmy a trov konania. V roku 2006 ESĽP vydal rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti. V ňom uviedol, že reštitučný nárok sťažovateľov bol založený na ustanoveniach zákona o pôde v znení účinnom v čase, kedy bol uplatnený, bol konkrétny a mal dostatočný základ vo vnútroštátnom práve, keďže spĺňal všetky zákonné podmienky a táto skutočnosť nebola nikdy spochybnená. Jediným dôvodom jeho priznania iba do výšky limitu stanoveného novelou zákona z roku 1993 a nie v celom rozsahu bola samotná novela. Nárok preto možno považovať za dostatočne preukázaný. Za týchto okolností bol ESĽP toho názoru, že sťažovateľov je potrebné považovať za majúcich prinajmenšom „legitímnu nádej“, že ich reštitučný nárok bude uspokojený. Nárok podľa neho preto predstavuje „majetok“ a požíva ochranu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. ESĽP uviedol, že príslušné námietky sťažovateľov vyvolávajú závažné skutkové a právne otázky z hľadiska Dohovoru, rozhodnutie o ktorých si vyžaduje preskúmanie podstaty a vyhlásil ich za prijateľné.

V podobných prípadoch ESĽP v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nekonštatuje porušenie majetkových práv iba vtedy, ak dotknutý štát preukáže verejný záujem na uskutočnení zásahu do „majetku“ a zachovanie spravodlivej rovnováhy medzi individuálnym a verejným záujmom. Vzhľadom na to, že v tomto prípade ESĽP na rozdiel od ústavného súdu už rozhodol o tom, že sťažovatelia mali „majetok“ v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a vzhľadom na vážne pochybnosti o existencii spravodlivej rovnováhy medzi individuálnym a verejným záujmom pri zásahu do tohto majetku, Slovenská republika pristúpila na možnosť uzavrieť so sťažovateľmi zmier. Ten spočíva v tom, že Slovenská republika vydá sťažovateľom cca 752 ha alebo vyplatí náhradu vo výške cca 146 miliónov Sk, a ďalej im vyplatí 35 000 EUR z titulu akejkoľvek ďalšej majetkovej škody, nemajetkovej ujmy a nákladov a výdavkov, ktoré im vznikli.

Komanický proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 22. júla 2008

Dňa 22. júla 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Komanický proti Slovenskej republike.

Pán Komanický žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v dôsledku neprimeranej dĺžky piatich občianskoprávnych konaní. Ďalej namietal porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (článok 8), právo na účinný prostriedok nápravy (článok 13) a zákazu diskriminácie (článok 14).

ESĽP uznal argumentáciu vlády a zamietol námietky pána Komanického, týkajúce sa údajne neprimeranej dĺžky troch občianskoprávnych konaní, a to buď pre nevyčerpanie ústavnej sťažnosti alebo pre ich zjavnú nepodloženosť. ESĽP zároveň zamietol tvrdenia pána Komanického o porušení článkov 8, 13 a 14 Dohovoru pre ich zjavnú nepodloženosť.

ESĽP vyhlásil sťažnosť za prijateľnú iba v časti týkajúcej sa dvoch exekučných konaní, trvajúcich viac ako 8 a pol roka a viac ako 9 rokov. Na prieťahy v týchto konaniach sa pán Komanický sťažoval aj na ústavnom súde. Ten v roku 2006 v prvom prípade ústavnú sťažnosť odmietol, v druhom skonštatoval porušenie práva pána Komanického, avšak nepriznal mu žiadne finančné zadosťučinenie. ESĽP vo vzťahu k prvému z konaní poukázal na to, že okresný súd vo veci nekonal viac ako 7 rokov. Vzhľadom na to rozhodol, že dĺžka konania bola prehnaná, nespĺňala kritérium „primeranej lehoty“ a došlo k porušeniu práva pána Komanického na prejednanie veci v primeranej lehote. Vo vzťahu k druhému konaniu ESĽP nepovažoval za potrebné osobitne skúmať, či jeho dĺžka bola v rozpore s Dohovorom, nakoľko jeho predmet bol totožný s predmetom prvého exekučného konania.

Pán Komanický požadoval 6 miliónov Sk a ďalšiu bližšie nešpecifikovanú čiastku ako náhradu nemajetkovej ujmy a 20 000 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP mu priznal 6 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 100 EUR z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Komanický (č. 3) proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP zo 17. júna 2008

Dňa 17. júna 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozsudok v prípade Komanický (č. 3) proti Slovenskej republike.

Pán Komanický žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) v dôsledku neprimeranej dĺžky a údajnej nespravodlivosti piatich občianskoprávnych konaní a tiež konania pred ústavným súdom. Ďalej namietal porušenie slobody pohybu (článok 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru) tým, že musel súdom poskytnúť informáciu o mieste svojho pobytu, a tiež porušenie zákazu diskriminácie (článok 14 Dohovoru). Sťažoval sa aj na porušenie práva na účinný prostriedok nápravy (článok 13 Dohovoru).

ESĽP zamietol námietky týkajúce sa údajne neprimeranej dĺžky občianskoprávnych konaní pre nevyčerpanie ústavnej sťažnosti (vo vzťahu k trom občianskoprávnym konaniam) a pre zjavnú nepodloženosť (vo vzťahu k jednému z konaní, ktoré trvalo približne tri roky a štyri mesiace a vo vzťahu ku konaniu pred ústavným súdom). Pre nevyčerpanie ústavnej sťažnosti a pre zjavnú nepodloženosť zamietol aj námietky týkajúce sa údajnej nespravodlivosti súdnych konaní, ďalej údajného porušenia práva na slobodu pohybu a údajnej diskriminácie. S poukazom na existenciu ústavnej sťažnosti ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú aj námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku. Sťažnosť vyhlásil za prijateľnú iba v časti týkajúcej sa jedného z občianskoprávnych konaní, a to pracovnoprávneho sporu trvajúceho pred okresným súdom približne päť a pol roka. Hoci vo vzťahu k tomuto konaniu už ústavný súd konštatoval porušenie práva pána Komanického na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu odškodnenie vo výške 20 000 Sk, ESĽP neakceptoval argumentáciu vlády, že sťažovateľ preto stratil postavenie obete porušenia Dohovoru. Náprava uskutočnená ústavným súdom podľa neho nebola dostatočná, pretože priznané odškodnenie bolo príliš nízke. ESĽP následne rozhodol, že došlo k porušeniu práva pána Komanického na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán Komanický žiadal 200 000 Sk z titulu majetkovej škody, ďalej 1 300 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy a bližšie neurčenú sumu ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP nárok na náhradu majetkovej škody zamietol, pánovi Komanickému priznal 1 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 100 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Rapoš proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 20. mája 2008

Dňa 20. mája 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ivan Rapoš proti Slovenskej republike.

Pán Rapoš žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o zaplatenie autorskej odmeny za použitie dizajnu. Predmetné konanie sa začalo v marci 1996 na základe návrhu sťažovateľa a stále nie je právoplatne skončené. ESĽP teda posudzoval obdobie, ktoré trvalo viac ako 12 rokov na dvoch stupňoch konania. Okrem toho sa pán Rapoš podľa článku 13 Dohovoru sťažoval, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k jeho sťažnosti na dĺžku konania. Ďalej podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru namietal, že vzhľadom na to, že súdy doposiaľ nerozhodli o jeho žalobe, nemohol užívať svoj majetok.

Dĺžkou napadnutého konania sa v júni 2003 zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 ústavy. Konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred okresným súdom a priznal pánovi Rapošovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk. Okrem toho prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že odškodnenie priznané ústavným súdom bolo príliš nízke. Okrem toho poukázal na to, že po vyhlásení nálezu ústavného súdu a jeho príkaze konať vo veci bez zbytočných prieťahov, konanie pokračovalo ďalšie 3 roky a 9 mesiacov bez toho, aby bolo rozhodnuté v merite veci. S poukazom na celkovú dĺžku konania ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 13 Dohovoru, ESĽP vyhlásil sťažnosť v tejto časti za zjavne nepodloženú, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ získal čiastočnú nápravu v konaní pred ústavným súdom. Námietky týkajúce sa porušenia článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru ESĽP vyhlásil za nezlučiteľné s ustanoveniami Dohovoru. V tomto ohľade poznamenal, že vzhľadom na to, že o sťažovateľom nároku ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, nárok nepožíval ochranu, akú požíva majetok podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán Rapoš žiadal 5 000 EUR z titulu majetkovej škody, ďalej 8 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 3 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP nárok na náhradu majetkovej škody zamietol, pánovi Rapošovi však priznal 4 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 200 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Z. proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 13. mája 2008

Dňa 13. mája 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Z. proti Slovenskej republike.

Pán Z. žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. Tvrdil, že trestné konanie, v ktorom bol odsúdený za vraždu, bolo neprimerane dlhé a nespravodlivé a že v ňom nemal možnosť osobne sa obhajovať a vypočúvať svedkov. Ďalej namietal porušenie zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tej istej veci), a to tým že trestné stíhanie bolo po zrušení právoplatného rozhodnutia prokurátora o zastavení trestného stíhania najvyšším súdom opäť obnovené.

ESĽP vo svojom rozsudku zamietol námietky sťažovateľa týkajúce sa nespravodlivosti trestného konania ako zjavne nepodložené. V tejto súvislosti ESĽP poukázal na to, že sťažovateľ mal prostredníctvom svojho právneho zástupcu možnosť predložiť v trestnom konaní všetky tvrdenia, ktoré pokladal za dôležité a tiež klásť svedkom otázky, pričom pred vyhlásením rozsudku sa sám vyjadril, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

V súvislosti s dĺžkou trestného konania, trvajúceho 4 roky, 6 mesiacov a 22 dní, ESĽP uznal argumenty vlády, že daný prípad bol do určitej miery zložitý (bolo vypočutých 27 svedkov a podaných 7 znaleckých posudkov), bol však toho názoru, že sťažovateľ neprispel k dĺžke konania k prieťahom v konaní došlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Vzhľadom na to ESĽP konštatoval, že dĺžka konania bola v tomto prípade neprimeraná a došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Námietku týkajúcu sa porušenia zásady ne bis in idem ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú. Podotkol, že predtým, ako najvyšší súd zrušil rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania, sa vec nedostala ani do štádia konania pred súdom a sťažovateľ preto nemôže tvrdiť, že bol súdený dvakrát v tej istej veci.

Pán Z. požadoval 400 000 Sk z titulu majetkovej škody, 600 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu nákladov a výdavkov, ktorých výšku bližšie nešpecifikoval. ESĽP nárok sťažovateľa na náhradu majetkovej škody zamietol, pretože nenašiel príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou, na druhej strane mu však priznal 2 800 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 100 EUR z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Eliáš proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 18. marca 2008

Dňa 18. marca 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ladislav Eliáš proti Slovenskej republike.

Pán Eliáš žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky reštitučného konania, ktoré sa začalo v marci 1992 a skončilo v roku 2006, pričom v súčasnosti prebieha exekučné konanie, v ktorom sa pán Eliáš domáha výkonu rozsudku. Dĺžkou tohto konania sa na základe ústavnej sťažnosti podanej pánom Eliášom proti postupu Okresného súdu Považská Bystrica v decembri 2005 zaoberal aj ústavný súd. Konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred okresným súdom a priznal pánovi Eliášovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk. Okrem toho sa pán Eliáš podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru sťažoval, že v dôsledku neprimeranej dĺžky reštitučného konania a následného exekučného konania nemohol pokojne užívať svoj majetok.

ESĽP nepovažoval sumu priznanú ústavným súdom vo vzťahu k neprimeranej dĺžke reštitučného konania prebiehajúceho pred okresným súdom za dostatočnú a konštatoval, že pán Eliáš sa môže aj naďalej považovať za poškodenú osobu. Ďalej konštatoval, že dĺžka konania bola v tomto prípade neprimeraná, čím došlo k porušeniu práva pána Eliáša článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o jeho námietky týkajúce sa priebehu konania po vyhlásení nálezu ústavného súdu, ESĽP uznal argumentáciu vlády, že sťažovateľ sa na ústavnom súde sťažoval výlučne na postup Okresného súdu Považská Bystrica, preto príkaz ústavného súdu smeroval iba voči tomuto orgánu. Čo sa týka postupu krajského súdu po vyhlásení nálezu ústavného súdu, prípadne postupu vnútroštátnych orgánov v následnom exekučnom konaní, pán Eliáš mohol podať na ústavný súd novú sťažnosť. Námietky pána Eliáša týkajúce sa porušenia článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru vyhlásil ESĽP za neprijateľné sčasti pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy (ústavnej sťažnosti a žaloby podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. 514/2003 Z. z.) a sčasti pre nezlučiteľnosť s ustanoveniami Dohovoru.

Pán Eliáš požadoval 1 173 440 Sk ako náhradu majetkovej škody, 1 000 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a 17 050 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. Nárok na náhradu majetkovej škody ESĽP zamietol, pretože nenašiel príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou. Priznal pánovi Eliášovi 3 300 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 500 EUR z titulu nákladov a výdavkov, zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Pobijaková proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 18. marca 2008

Dňa 18. marca 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Mária Pobijaková proti Slovenskej republike.

Pani Pobijaková sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovala na neprimeranú dĺžku konania o určenie vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré sa začalo na jej návrh v roku 1992 a doposiaľ neskončilo. Dĺžkou konania sa v roku 2002 zaoberal aj ústavný súd, ktorý konštatoval porušenie práva pani Pobijakovej, prikázal Okresnému súdu Žilina konať bez zbytočných prieťahov a priznal pani Pobijakovej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk. V roku 2006 sa pani Pobijaková opätovne obrátila na ústavný súd so sťažnosťou na opakované prieťahy v tomto konaní. Ústavný súd znova rozhodol, že došlo k porušeniu jej práva, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal pani Pobijakovej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Na ESĽP sa pani Pobijaková obrátila z dôvodu, že náprava uskutočnená zo strany ústavného súdu podľa nej nebola dostatočná, pretože primerané finančné zadosťučinenie bolo príliš nízke a konanie sa napriek príkazom ústavného súdu neurýchlilo. Tvrdila preto, že bolo porušené aj jej právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy, ktoré jej vyplýva z článku 13 Dohovoru.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že pani Pobijaková vzhľadom na nálezy ústavného súdu a na opatrenia prijaté z jeho strany stratila postavenie obete porušenia Dohovoru. Domnieval sa, že pani Pobijakovú možno vzhľadom na neprimerane nízke odškodnenie priznané ústavným súdom a neefektívnosť jeho príkazu na urýchlenie konania aj naďalej považovať za poškodenú osobu. Ďalej konštatoval, že dĺžka konania v tomto prípade je neprimeraná, čím došlo k porušeniu práva pani Pobijakovej na prerokovanie veci v primeranej lehote. Námietku pani Pobijakovej podľa článku 13 Dohovoru ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.

Keďže si pani Pobijaková neuplatnila nárok na spravodlivé zadosťučinenie v lehote na to určenej, ESĽP jej nepriznal žiadne spravodlivé zadosťučinenie.

Prípad Báňas proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 12. februára 2008

Dňa 12. februára 2008 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade František Báňas proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o žalobe, ktorou sa domáhal určenia, že naňho prešlo vlastníckeho právo k nehnuteľnosti a jej vypratania. Konanie sa začalo v decembri 1991 a stále nie je právoplatne skončené. ESĽP posudzoval obdobie v trvaní viac ako 15 rokov a 10 mesiacov, počas ktorého konanie prebiehalo na troch stupňoch.

Dĺžkou napadnutého konania sa na základe sťažností podľa článku 127 ústavy trikrát zaoberal aj ústavný súd. Prvú ústavnú sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal v roku 2002 proti postupu okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu, ústavný súd odmietol s poukazom na to, že sťažovateľ mal pred nadobudnutím účinnosti novely ústavy, ktorou sa zaviedla ústavná sťažnosť v dnešnej podobe, k dispozícii iný ústavný prostriedok nápravy, ktorý mal využiť. Druhú ústavnú sťažnosť z roku 2002 ústavný súd prijal na ďalšie konanie len v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu a následne rozhodol, že najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk a prikázal najvyššiemu súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Tretiu ústavnú sťažnosť z roku 2004 ústavný súd odmietol čiastočne z dôvodu jej neprípustnosti, keďže o časti konania už predtým rozhodol a čiastočne z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti, keďže v období po vyhlásení jeho predchádzajúceho nálezu v konaní nezistil žiadne neodôvodnené prieťahy.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ stratil postavenie obete porušenia Dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jeho práv a priznal mu odškodnenie. V tejto súvislosti ESĽP dospel k záveru, že odškodnenie priznané ústavným súdom bolo príliš nízke na to, aby zbavilo sťažovateľa postavenia obete porušenia Dohovoru. Následne s poukazom na celkovú dĺžku konania a tiež postup vnútroštátnych súdov ESĽP konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval najskôr 350 000 Sk ako náhradu škody a 42 400 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. Až dodatočne si uplatnil ďalších 2 000 EUR ako náhradu škody a 1 500 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Vzhľadom na to, že druhú časť nárokov si sťažovateľ uplatnil po lehote, ESĽP bral do úvahy iba prvú časť uplatnených nárokov. Priznal mu 10 000 EUR z titulu utrpenej nemajetkovej ujmy a 1 200 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Španír proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 18. decembra 2007

Dňa 18. decembra 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Milan Španír proti Slovenskej republike.

Pán Španír žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky pracovnoprávneho konania, ktoré začalo v roku 2001 a trvalo viac ako 4 roky, pričom v súčasnosti prebieha exekučné konanie, v ktorom sa pán Španír domáha výkonu rozsudku. Dĺžkou tohto konania sa v roku 2005 na základe ústavnej sťažnosti pána Španíra zaoberal aj ústavný súd, ktorý konštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a priznal pánovi Španírovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk. Pred ESĽP pán Španír namietal, že toto primerané finančné zadosťučinenie je neprijateľne nízke.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že pán Španír vzhľadom na nález ústavného súdu a na opatrenia prijaté z jeho strany stratil postavenie obete porušenia Dohovoru. Domnieval sa, že ho vzhľadom na neprimerane nízke odškodnenie priznané ústavným súdom možno aj naďalej považovať za obeť porušenia Dohovoru. ESĽP konštatoval, že dĺžka konania v tomto prípade je neprimeraná a došlo k porušeniu práva pána Španíra na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Pán Španír požadoval 3 007 750 Sk ako náhradu ušlej mzdy, úrokov z omeškania a škody v dôsledku zníženia starobného dôchodku. Zároveň požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku ponechal na rozhodnutie ESĽP. Ten zamietol nárok na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou škodou. Na druhej strane však priznal pánovi Španírovi 1000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Vičanová proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 18. decembra 2007

Dňa 18. decembra 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Vlasta Vičanová proti Slovenskej republike.

Pani Vičanová sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovala na neprimeranú dĺžku konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré sa začalo na jej návrh v septembri 1995 a do dnešného dňa právoplatne neskončilo. Dĺžkou tohto konania sa v decembri 2002 zaoberal aj ústavný súd, ktorý konštatoval, že nečinnosťou okresného súdu bolo porušené právo pani Vičanovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Zároveň prikázal okresnému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že pani Vičanová vzhľadom na nález ústavného súdu a na opatrenia prijaté z jeho strany stratila postavenie obete porušenia Dohovoru. Domnieval sa, že pani Vičanovú možno vzhľadom na neprimerane nízke odškodnenie priznané ústavným súdom a neefektívnosť jeho príkazu na urýchlenie konania (od vyhlásenia nálezu ústavného súdu trvá konanie pred okresným súdom ďalšie štyri roky a desať mesiacov) aj naďalej považovať za obeť porušenia Dohovoru. ESĽP konštatoval, že dĺžka konania v tomto prípade je neprimeraná a došlo k porušeniu práva pani Vičanovej na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Pani Vičanová požadovala 500 000 Sk až 750 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy. ESĽP jej priznal z tohto titulu 5 500 EUR a zvyšok jej nároku zamietol.

Prípad Jakubička a Magyaricsová proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 18. decembra 2007

Dňa 18. decembra 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Marcel Jakubička a Jana Magyaricsová proti Slovenskej republike.

Sťažovateľmi boli súrodenci a žalovali Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o určenie výživného pre prvého sťažovateľa a zvýšenie výživného pre druhú sťažovateľku. Konanie sa začalo v septembri 1994 a stále nie je právoplatne skončené. Trvá teda doposiaľ viac ako 13 rokov na dvoch stupňoch konania.

Dĺžkou napadnutého konania sa dvakrát zaoberal aj ústavný súd na základe sťažností podaných podľa článku 127 ústavy. Prvú sťažnosť proti postupu okresného súdu aj krajského súdu ústavný súd v roku 2004 prijal na ďalšie konanie iba v časti týkajúcej sa konania pred krajským súdom, pretože vo vzťahu k postupu okresného súdu bola podľa neho podaná oneskorene, v čase, kedy konanie prebiehalo už pred krajským súdom. Po preskúmaní postupu krajského súdu však porušenie práv sťažovateľov nezistil. Sťažovatelia sa neskôr opätovne sťažovali na ústavnom súde na dĺžku konania pred okresným súdom, ústavný súd však túto sťažnosť odmietol z dôvodu, že išlo o res iudicata.

ESĽP sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovatelia vo vzťahu k dĺžke konania pred okresným súdom nevyčerpali vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože pri podaní prvej ústavnej sťažnosti mali dodržať všetky podmienky na jej účinné podanie. Rovnako sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovatelia mohli po vyhlásení nálezu ústavného súdu podať novú ústavnú sťažnosť. V tejto súvislosti podotkol, že ústavný súd odmietol preskúmať podstatnú časť prvej ústavnej sťažnosti smerujúcej proti postupu okresného súdu iba z dôvodu, že konanie už neprebiehalo na prvom stupni. Napriek tomu, že sťažovatelia podali novú ústavnú sťažnosť proti postupu okresného súdu v čase, keď konanie pred ním opätovne prebiehalo, ústavný súd podstatu ich sťažnosti neposúdil. ESĽP sa domnieval, že za takých okolností by pre sťažovateľov bolo príliš zaťažujúce, ak by sa od nich vyžadovalo podanie tretej ústavnej sťažnosti. Po preskúmaní podstaty sťažnosti ESĽP dospel k záveru, že dĺžka konania bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, druhá sťažovateľka žiadala 225 000 Sk z titulu majetkovej škody, každý zo sťažovateľov žiadal 750 000 Sk z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne žiadali 50 653 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP nárok na náhradu majetkovej škody zamietol, každému zo sťažovateľov však priznal 8 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a spoločne 1 250 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.

Prípad Weiss proti Slovenskej republike

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. decembra 2007

Dňa 18. decembra 2007 vyhlásil ESĽP rozsudok v prípade Vladimír Weiss v. Slovenská republika.

Pán Weiss žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému malo dôjsť v konaní o vypratanie nehnuteľnosti a o náhradu škody, ktoré začalo proti sťažovateľovi v roku 1995 na základe žaloby jedenástich fyzických osôb a doposiaľ neskončilo. Dĺžkou tohto konania sa zaoberal v roku 2003 aj ústavný súd, ktorý konštatoval porušenie sťažovateľových práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a pánovi Weissovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk.

ESĽP nepovažoval nápravu uskutočnenú zo strany ústavného súdu za dostatočnú a vyhlásil, že pána Weissa možno aj naďalej považovať za obeť porušenia Dohovoru. Poukázal pritom aj na to, že napriek nálezu ústavného súdu z roku 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok až po ďalších dvoch rokoch a troch mesiacoch a v súčasnosti konanie prebieha pred odvolacím súdom. Za daných okolností pán Weiss zároveň podľa ESĽP nebol povinný sťažovať sa na prieťahy vzniknuté v období po vydaní nálezu ústavného súdu prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti. S poukazom na celkovú dĺžku konania ESĽP dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pána Weiss požadoval 180 000 Sk (cca 5 150 EUR) ako náhradu nemajetkovej ujmy a 2 000 Sk (cca 60 EUR) ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním. Vzhľadom na výšku primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré priznal pánovi Weissovi ústavný súd, mu ESĽP priznal 4 350 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 60 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad KAVEKO INTERNATIONAL s.r.o. a ďalší proti Slovenskej republike

Rozhodnutie ESĽP zo 6. novembra 2007

Dňa 6. novembra 2007 vydal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade KAVEKO INTERNATIONAL s.r.o. a ďalší proti Slovenskej republike.

Sťažnosť podala spoločnosť KAVEKO INTERNATIONAL s.r.o. a dvaja z jej spoločníkov, z ktorých jeden je zároveň konateľom tejto spoločnosti. Na majetok spoločnosti bol v roku 1999 vyhlásený konkurz. Oprávnenie konať za spoločnosť v súvislosti s majetkom patriacim do konkurznej podstaty prešlo zo štatutárneho zástupcu na správkyňu konkurznej podstaty. V roku 2000 spoločnosť napadla vyhlásenie konkurzu podnetom podľa článku 130 ústavy na ústavnom súde. Ústavný súd odmietol podnet ako zjavne neopodstatnený. V roku 2003 podal v mene a v záujme spoločnosti jej konateľ na ústavný súd sťažnosť podľa článku 127 ústavy a namietal proti dĺžke občianskoprávnych konaní, v ktorých sa banka domáhala od spoločnosti zaplatenia dlhov. Ústavný súd odmietol túto sťažnosť ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, keďže v tom čase bola oprávnená konať za spoločnosť správkyňa konkurznej podstaty.

Sťažovatelia sa sťažovali podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na porušenie práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote v uvedených občianskoprávnych konaniach, na nespravodlivé vyhlásenie konkurzu a obmedzenie práva na prístup k súdu v dôsledku vyhlásenia konkurzu. Ďalej namietali porušenie majetkových práv chránených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a tvrdili tiež, že v rozpore s článkom 13 Dohovoru nemali k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy, ktorým by sa mohli brániť proti vyhláseniu konkurzu a chrániť svoje majetkové práva.

ESĽP zamietol námietku týkajúcu sa dĺžky občianskoprávnych konaní, podanú samotnou spoločnosťou, ako nezlučiteľnú ratione personae s ustanoveniami Dohovoru, nakoľko sťažnosť nebola podaná správkyňou konkurznej podstaty, ktorá bola oprávnená konať v mene spoločnosti. Ďalej zamietol rovnakú námietku podanú spoločníkmi spoločnosti pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, pretože títo sa na porušenie svojich práv vo vlastnom mene nesťažovali na ústavnom súde. Námietku týkajúcu sa údajne svojvoľného vyhlásenia konkurzu ESĽP zamietol pre nedodržanie šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti, keďže konkurz bol vyhlásený v roku 1999 a sťažnosť bola podaná v roku 2001. Tiež zamietol námietku týkajúcu sa obmedzenia práva na prístup k súdu v súvislosti s vyhlásením konkurzu na majetok spoločnosti pre jej zjavnú nepodloženosť, pričom poukázal aj na to, že konkurzné konanie stále prebieha a akékoľvek námietky ohľadom jeho výsledku sú predčasné a tiež na to, že sťažovatelia mali možnosť sťažovať sa na postup správkyne konkurznej podstaty podľa § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní z roku 1991 a podľa článku 127 ústavy. Vo vzťahu k tvrdeniam o porušení majetkových práv vyhlásením konkurzu ESĽP uviedol, že mu boli predložené oneskorene. Námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie prostriedkov na ochranu majetkových práv sťažovateľov v konkurznom konaní a v občianskoprávnych konaniach o zaplatenie dlhov banke ESĽP v časti, v ktorej ju podala samotná spoločnosť, zamietol ako podanú neoprávnenou osobou a v časti, v ktorej ju podali spoločníci spoločnosti, zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Námietky podľa článku 13 Dohovoru ESĽP zamietol ako zjavne nepodložené. Celú sťažnosť preto vyhlásil za neprijateľnú.

Prípad Polka proti Slovenskej republike

Rozhodnutie ESĽP z 13. novembra 2007

Dňa 13. novembra 2007 prijal ESĽP rozhodnutie v prípade Pavol Polka v. Slovenská republika.

Sťažovateľ je sudcom a žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1, 8 a 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdil, že k porušeniu jeho práva na rešpektovanie súkromného života a práva na slobodu prejavu došlo tým, že minister spravodlivosti od neho bez právneho základu žiadal predloženie majetkového priznania a potom ho odvolal z funkcie predsedu okresného súdu za prejavenie názoru, že takáto žiadosť je nezákonná. V následných dvoch súdnych konaniach o žalobách na ochranu osobnosti podaných sťažovateľom proti štátu a proti vydavateľovi týždenníka Moment údajne došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote a v konaní pred ústavným súdom, ktorý v roku 2000 odmietol sťažovateľov ústavný podnet pre nevyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, zase k porušeniu jeho práva na prístup k súdu.

Po preskúmaní sťažnosti sa ESĽP stotožnil s argumentáciou vlády. V prvom rade vyhlásil, že námietka týkajúca sa dĺžky súdnych konaní je zjavne nepodložená v rozsahu, v akom sa týka tých častí konaní, ktoré už preskúmal ústavný súd. ESĽP totiž nepovažoval za nezlučiteľné so svojimi vlastnými princípmi závery ústavného súdu, ktorý v roku 2003 konštatoval, že tridsaťšesť mesiacov a dvadsaťjeden mesiacov trvajúce konania o sťažovateľových žalobách nie sú neprimerane dlhé. V rozsahu, v akom sa uvedená námietka týkala ďalšej časti týchto konaní sa ESĽP stotožnil s tvrdením vlády, že sťažovateľ sa mohol opakovane obrátiť so sťažnosťou na ústavný súd a preto túto časť námietky zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Ďalej ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú námietku týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti jedného z konaní, pričom poukázal na to, že toto konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby sťažovateľom. Rovnako z dôvodu zjavnej nepodloženosti ESĽP zamietol sťažovateľovu námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na prístup k súdu v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu. Čo sa týka údajného porušenia práva na rešpektovanie súkromného života, ESĽP poukázal na to, že vnútroštátne súdy v konaní o žalobe sťažovateľa už uznali, že minister spravodlivosti svojim postupom porušil sťažovateľovo právo na súkromie a v ďalšom konaní sa rozhoduje už iba o nároku sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. Od tohto rozhodnutia podľa ESĽP bude závisieť, či sťažovateľa bude možné považovať za obeť porušenia Dohovoru a preto túto námietku vyhodnotil ako predčasnú. Napokon ESĽP zamietol aj námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na slobodu prejavu, pretože dospel k záveru, že má rovnaký skutkový základ ako námietka podľa článku 8 a nie je potrebné ju samostatne skúmať. Na základe uvedených záverov ESĽP vyhlásil celú sťažnosť za neprijateľnú.

Prípad Minich proti Slovenskej republike

rozhodnutie ESĽP z 2. októbra 2007

Dňa 2. októbra 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Stanislav Minich proti Slovenskej republike.

Pán Minich sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažoval na neprimeranú dĺžku konania o jeho žalobe, ktorou si uplatnil nárok na vydanie majetkového podielu v družstve. Zároveň podľa toho istého článku Dohovoru namietal, že konanie bolo nespravodlivé, pretože mu vnútroštátne súdy priznali nárok na majetkový podiel v družstve vo forme podielnickeho listu a jeho nárok na úroky z omeškania zamietli. Ďalej sa pán Minich podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru sťažoval, že v dôsledku dĺžky konania o jeho žalobe a následného konania o súdny výkon rozhodnutia nemohol pokojne užívať svoj majetok a ďalej, že súdy svojvoľne nariadili vydanie majetkového podielu vo forme podielnickych listov a nepriznali mu úroky z omeškania. Okrem toho tvrdil, že vo vzťahu k svojim námietkam nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru.

Vo svojom rozhodnutí ESĽP vyhlásil námietky podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru za neprijateľné pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa nespravodlivosti a dĺžky konania, ESĽP poukázal na to, že pán Minich mohol podať ústavnú sťažnosť podľa článku 127 ústavy. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa údajného porušenia článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru sa zase mohol domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. a ústavnej sťažnosti. S poukazom na vyššie uvedené prostriedky nápravy, ktoré mal pán Minich k dispozícii a ktoré teda mal vyčerpať, ESĽP napokon zamietol námietky týkajúce sa porušenia článku 13 Dohovoru ako zjavne nepodložené.

Bohucký proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. októbra 2007

Dňa 23. októbra 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Juraj Bohucký proti Slovenskej republike.

Pán Bohucký žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky pracovnoprávneho konania, ktoré začalo v roku 1999 a tiež neprimeranej dĺžky a údajnej nespravodlivosti konania pred ústavným súdom, ktorý sa zaoberal dĺžkou uvedeného pracovnoprávneho konania. Ďalej pán Bohucký namietal, že hoci ústavný súd v roku 2003 konštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o nároku vylúčenom z vyššie uvedeného pracovnoprávneho konania, priznané odškodnenie vo výške 15 000 Sk je neprimerane nízke a v konaní sa vyskytli ďalšie prieťahy. Zároveň tvrdil, že vo vzťahu k namietaným porušeniam svojich práv nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru.

ESĽP vo svojom rozsudku vyhlásil za neprijateľné námietky týkajúce sa dĺžky a nespravodlivosti konania pred ústavným súdom. V tomto smere sa stotožnil s argumentáciou vlády, že článok 6 ods. 1 Dohovoru nebol na uvedený prípad aplikovateľný, pretože výsledok konania pred ústavným súdom nebol priamo rozhodujúci pre sťažovateľove občianske práva a záväzky, t. j. nemohol ovplyvniť výsledok konania pred všeobecným súdom. Pokiaľ ide o dĺžku pracovnoprávneho konania o jeho žalobe z roku 1999, ESĽP nepovažoval sumu priznanú ústavným súdom za dostatočnú a konštatoval, že pán Bohucký sa môže aj naďalej považovať za poškodenú osobu. S poukazom na celkovú dĺžku konania, ktoré trvalo 4 roky a 1 mesiac na jednom stupni, ako aj na skutočnosť, že išlo o pracovnoprávny spor, ktorý si vyžadoval zo strany štátu osobitnú pozornosť, ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Námietky týkajúce sa porušenia článku 13 Dohovoru v tomto ohľade vyhlásil za zjavne nepodložené.

Pán Bohucký požadoval 83 857 Sk ako náhradu majetkovej škody, 130 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a 2 000 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP zamietol nárok pána Bohuckého na náhradu majetkovej škody, pretože nenašiel príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou. Z titulu nemajetkovej ujmy ESĽP priznal pánovi Bohuckému 1 500 EUR a z titulu nákladov a výdavkov 60 EUR. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Štefániková proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. októbra 2001

Dňa 23. októbra 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Tatiana Štefániková proti Slovenskej republike.

Pani Štefániková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dĺžkou občianskoprávneho konania o jej žalobe o vrátenie kúpnej ceny, ktorú podala v roku 1996. Konanie trvalo 7 rokov a 6 mesiacov na dvoch stupňoch. Dĺžkou tohto konania sa v júli 2003 zaoberal aj ústavný súd, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy v konaní pred okresným súdom v trvaní 2 rokov a 4 mesiacov a priznal pani Štefánikovej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk.

ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že pani Štefániková sa vzhľadom na neprimerane nízke odškodnenie priznané ústavným súdom za prieťahy v konaní môže aj naďalej považovať za poškodenú osobu. Zároveň uznal, že dĺžka konania bola neprimeraná a tak došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Pani Štefániková požadovala 26 000 Sk ako náhradu majetkovej škody, 14 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a 10 000 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP zamietol nárok pani Štefánikovej na náhradu majetkovej škody, lebo nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou. ESĽP priznal pani Štefánikovej 400 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 285 EUR z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

Prípad Sika proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 23. októbra 2007

Dňa 23. októbra 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Vladimír Sika proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažoval na dĺžku konania pred správnymi orgánmi a dĺžku súdnych konaní o žalobách, ktoré boli podané v rokoch 1998 a 2000 a doposiaľ neskončili. Porušenie svojich práv namietal aj na ústavnom súde. Ten vo vzťahu ku konaniu pred správnymi orgánmi a konaniu o žalobe z roku 1998 sťažnosti odmietol. Vo vzťahu ku konaniu o žalobe z roku 2000 ústavný súd dvakrát konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a priznal mu 10 000,- Sk a 20 000,- Sk z titulu nemajetkovej ujmy, prikázal okresnému súdu urýchlene konať vo veci a zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

ESĽP vo svojom rozsudku zamietol námietku sťažovateľa týkajúcu sa dĺžky konania pred správnymi orgánmi s odôvodnením, že sťažovateľ si pred správnymi orgánmi uplatnil nárok, o ktorom tieto orgány v príslušnom čase nemali právomoc rozhodnúť. ESĽP poznamenal, že z toho dôvodu sa článok 6 ods. 1 Dohovoru na konanie neaplikuje a túto námietku sťažovateľa vyhlásil za neprijateľnú.

Vo vzťahu ku konaniu o žalobe z roku 2000 ESĽP vzhľadom na nedostatočný preventívny a kompenzačný účinok nálezov ústavného súdu konštatoval, že sťažovateľa možno naďalej považovať za poškodenú osobu. Mal za to, že celková dĺžka tohto konania, rovnako ako celková dĺžka konania o žalobe z roku 1998 , je napriek prispeniu sťažovateľa neprimeraná a preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval 10 000 EUR ako náhradu majetkovej škody, ďalej 25 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 2 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. ESĽP zamietol nárok na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením práv a uplatňovanou majetkovou škodou. Priznal sťažovateľovi 6 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 400 EUR z titulu nákladov a výdavkov a zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Stanková proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 9. októbra 2007

Dňa 9. októbra 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Milota Stanková v. Slovenská republika.

Pani Stanková žalovala Slovenskú republiku predovšetkým pre porušenie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zaručeného článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tvrdila, že k porušeniu jej práva došlo tým, že jej súdy nariadili vysťahovať sa z bytu, patriaceho mestu Poprad, v ktorom žila spolu s deťmi po smrti svojho otca – nájomníka tohto bytu. Nasťahovala sa doň po tom, čo opustila trojizbový družstevný byt, ku ktorému mali s manželom spoločné nájomné právo. Po rozvode a smrti svojho otca sa nemohla do tohto bytu vrátiť, pretože ho medzitým jej manžel vymenil za jednoizbový byt v Kežmarku. Po jeho smrti zdedil členský podiel v bytovom družstve a právo užívať tento byt syn pani Stankovej. Na pani Stankovú neprešlo po smrti jej otca právo užívať byt v Poprade a ostala v ňom bývať bez právneho titulu. Keďže odmietla byt opustiť, mesto Poprad podalo na súd návrh na vypratanie bytu. Pani Stanková súdy spor prehrala a v roku 1999 bola súdnym exekútorom vysťahovaná. Spolu s maloletou dcérou sa nasťahovala do jednoizbového bytu k synovi. Byt v Poprade bol pridelený inej osobe a pani Stankovú mesto Poprad na základe jej žiadosti zaradilo na zoznam čakateľov na byt. Pani Stanková podala podľa bývalého čl. 130 ústavy podnet na ústavný súd, ktorý v roku 2001 konštatoval porušenie jej práva na súkromie. Poukázal pritom predovšetkým na povinnosť mesta napomáhať svojim občanom pri zabezpečovaní základných potrieb a na ochranu maloletých. Za daných okolností podľa neho vyvstala otázka, či vysťahovanie pani Stankovej z bytu bez poskytnutia nejakého náhradného ubytovania nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Každopádne, jej vysťahovanie nepovažoval za nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

ESĽP vo svojom rozsudku zamietol námietku vlády, že sťažovateľka nevyčerpala vnútroštátne prostriedky nápravy, konkrétne žalobu na ochranu osobnosti. Vyslovil pochybnosti o účinnosti tohto prostriedku nápravy v tomto prípade a podotkol tiež, že ústavný súd sa zaoberal vecou, pričom pani Stankovú na tento prostriedok nápravy neodkázal. Ďalej ESĽP zamietol námietku vlády, že sťažovateľka zmeškala lehotu na podanie sťažnosti. Uviedol, že prvá sťažnosť pani Stankovej, ktorú podala na ESĽP v roku 1998, bola vyhlásená za neprijateľnú, pretože v tom čase prebiehalo konanie pred ústavným súdom. Ten síce konštatoval porušenie jej práva, v tom čase jej však ešte nemohol priznať odškodnenie v peniazoch. Odmietnutie jej opakovanej sťažnosti by za takýchto okolností znamenalo popretie jej práva podať individuálnu sťažnosť. Pri posudzovaní podstaty prípadu sa ESĽP stotožnil so závermi ústavného súdu. Vysťahovanie pani Stankovej za daných okolností bolo podľa neho síce v súlade so zákonom a sledovalo legitímny cieľ ochrany práv vlastníka bytu, t.j. mesta Poprad, avšak nebolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Došlo preto k porušeniu článku 8 Dohovoru. Námietku pani Stankovej, týkajúcu sa údajného porušenia práva na účinný prostriedok nápravy ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne preskúmavať a jej tvrdenia o diskriminácii zamietol ako zjavne nepodložené.

Pani Stanková požadovala 1 milión EUR ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a ďalej 15 200,- Sk (cca 450 EUR) za náklady a výdavky. ESĽP zamietol jej nárok na náhradu majetkovej škody, pretože ho považoval za nepreukázaný. Priznal jej však 3 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 450 EUR za náklady a výdavky.

prípad Komanický proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 2. októbra 2007

Dňa 2. októbra 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ioan Kornelij Komanický v. Slovenská republika.

Pán Komanický žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv v dôsledku dĺžky 12 občianskoprávnych konaní. Namietal tiež, že v tomto smere nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorý mu zaručuje čl. 13 Dohovoru. Ďalej sa sťažoval, že v dôsledku dĺžky konania o jeho vlastníckej žalobe z roku 1991 bolo porušené jeho právo na pokojné užívanie majetku, zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Zároveň tvrdil, že v tejto súvislosti nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

Vo svojom rozsudku ESĽP zamietol námietky pána Komanického, týkajúce sa dĺžky 6 občianskoprávnych konaní pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Uznal pritom argumentáciu vlády, že pán Komanický sa síce obrátil na ústavný súd, avšak jeho podania nespĺňali podmienky stanovené pre podanie sťažnosti a preto ich nemožno považovať za riadne vyčerpanie tohto prostriedku nápravy. Námietky týkajúce sa dĺžky ďalších 3 konaní (viac ako deväťročné konanie o žalobe bytového družstva proti pánovi Komanickému a jeho manželke o zaplatenie nedoplatkov na nájomnom, štvorročné konanie o žalobe pána Komanického proti bytovému družstvu a viac ako päťročné konanie o jeho žalobe proti Národnému úradu práce) ESĽP zamietol z dôvodu ich zjavnej nepodloženosti. Námietky vo vzťahu k dĺžke jedného z konaní ESĽP zamietol čiastočne pre zjavnú nepodloženosť a čiastočne pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. ESĽP však rozhodol, že dĺžkou dvoch konaní (trojročné konanie o dovolaní a ešte stále trvajúce konanie o žalobe z roku 1991) došlo k porušeniu práva pána Komanického na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň konštatoval porušenie čl. 13 Dohovoru vo vzťahu k dĺžke konania o dovolaní z roku 1996, pretože v tom čase pán Komanický nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Zvyšné námietky podľa čl. 13 Dohovoru ESĽP zamietol ako zjavne nepodložené, s poukazom na existenciu ústavnej sťažnosti. Tvrdenie o porušení majetkových práv v dôsledku neprimeranej dĺžky jedného z konaní ESĽP nepovažoval za potrebné samostatne preskúmavať a tvrdenie o neexistencii prostriedku nápravy v tomto smere považoval ESĽP s poukazom na ústavnú sťažnosť a žalobu o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 za zjavne nepodložené.

Pán Komanický požadoval najmenej 350 000,- Sk z titulu majetkovej škody, z titulu nemajetkovej ujmy žiadal 1 EUR za jedno z konaní a 150 000,- Sk za každé zo zvyšných konaní. Z titulu nákladov a výdavkov sťažovateľ požadoval 9 904,- Sk plus ďalšiu čiastku, ktorú nešpecifikoval. Európsky súd pre ľudské práva zamietol nárok pána Komanického na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou. Z titulu nemajetkovej ujmy mu priznal 8 000 EUR a ako náhradu nákladov a výdavkov 280 EUR, zvyšok jeho nárokov zamietol.

prípad Hanuliak a ďalší proti Slovenskej republike

rozhodnutie ESĽP z 18. septembra 2007

Dňa 18. septembra 2007 vydal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Hanuliak a ďalší proti Slovenskej republike.

Sťažovatelia sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovali na dĺžku a nespravodlivosť správneho konania o ich reštitučnom nároku uplatnenom v roku 1991, konania o reštitučnom nároku rodiny F. uplatnenom v roku 1992 a súdnych konaní o žalobách o určenie vlastníckeho práva, ktoré boli podané v rokoch 1993 a 1994. Ďalej sa sťažovali podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru na porušenie majetkových práv v súvislosti s reštitučnými nárokmi. Jeden zo sťažovateľov sa samostatne sťažoval podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na dĺžku a nespravodlivosť dvoch trestných konaní, vedených proti nemu a na porušenie článku 7 ods. 1 Dohovoru (uloženie trestu iba na základe zákona) vo vzťahu k jednému z týchto trestných konaní.

Vo svojom rozhodnutí ESĽP vyhlásil celú sťažnosť za neprijateľnú. Námietky týkajúce sa konania o reštitučnom nároku sťažovateľov z roku 1991 zamietol z dôvodu ich zjavnej nepodloženosti a námietky týkajúce sa konania o reštitučnom nároku rodiny F. zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Pokiaľ ide o trestné konania, ktoré na vnútroštátnej úrovni stále prebiehajú, ESĽP zamietol všetky súvisiace námietky pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Námietky sťažovateľov vo vzťahu k dĺžke a spravodlivosti konania o žalobe sťažovateľov o určenie vlastníckych práv z roku 1993 boli zamietnuté pre zmeškanie šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti. Čo sa týka konania o žalobe z roku 1994, tvrdenie o jeho nespravodlivosti ESĽP zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, konkrétne odvolania proti rozhodnutiu o zastavení konania. Tvrdenie o neprimeranej dĺžke tohto konania, ktoré trvalo 6 rokov na súdoch dvoch stupňov, ESĽP zamietol ako zjavne nepodložené, keď uznal argumentáciu vlády, že k dĺžke konania vo výraznej miere prispeli samotní sťažovatelia. Vo vzťahu k namietanému porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru ESĽP konštatoval, že sťažovatelia nepreukázali, že by vlastnili akýkoľvek majetok spadajúci pod ochranu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, pretože boli iba v pozícii žiadateľov o majetok a nepreukázali tzv. legitímnu nádej na jeho získanie. Sťažnosť v tejto časti ESĽP preto zamietol ako nezlučiteľnú s ustanoveniami Dohovoru.

Prípad Becová proti Slovenskej republike

rozhodnutie ESĽP z 18. septembra 2007

Dňa 18. septembra 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Anna Becová proti Slovenskej republike.

Pani Becová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v dôsledky neprimeranej dĺžky občianskoprávneho konania o jej žalobe, ktorou si uplatnila reštitučný nárok. Toto konanie začalo v októbri 1991 a skončilo v júni 2006, trvalo teda viac ako 15 rokov na dvoch stupňoch súdnictva. Pani Becová sa so sťažnosťou na neprimeranú dĺžku konania obrátila aj na ústavný súd, ktorý v októbri 2002 rozhodol, že Okresný súd Michalovce porušil jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov a priznal pani Becovej 150 000,- Sk.

ESĽP sa v rozhodnutí stotožnil s argumentáciou vlády, že pani Becová sa vzhľadom na nález ústavného súdu a na opatrenia prijaté z jeho strany už nemôže považovať za obeť porušenia Dohovoru, teda za poškodenú osobu. ESĽP ďalej uviedol, že pokiaľ sa pani Becová domnievala, že aj po náleze ústavného súdu sa v konaní vyskytli ďalšie prieťahy zo strany okresného súdu, mohla sa sťažovať prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti. Podotkol pritom, že uvedený prostriedok nápravy pani Becová nevyužila ani vo vzťahu k dĺžke konania pred odvolacím súdom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ESĽP odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti, ako aj pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Prípad Judt proti Slovenskej republike

rozsudok ESĽP z 9. októbra 2007

Dňa 9. októbra 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ján a Miroslav Judt proti Slovenskej republike.

Sťažovatelia, otec a syn, žalovali Slovenskú republiku pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania o rozvod, zverenie maloletého dieťaťa do výchovy jedného z rodičov a o výživné. Zároveň namietali, že okresný súd nebol nestranný a že jeho rozhodnutia boli svojvoľné. Okrem toho sa sťažovali na porušenie článkov 1, 8, 13, 14 a 17 Dohovoru, ako aj článku 5 Protokolu č. 7.

Dĺžkou napadnutého konania sa čiastočne zaoberal aj ústavný súd, ktorý vo februári 2004 konštatoval, že Okresný súd Zvolen porušil právo sťažovateľov na prerokovanie veci v primeranej lehote v časti konania o výživné a priznal im primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,- Sk. Sťažnosť vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania v časti týkajúcej sa rozvodu a zverenia druhého sťažovateľa do výchovy, o čom bolo v tom čase už právoplatne rozhodnuté, ústavný súd neprijal na ďalšie konanie s odôvodnením, že bola podaná po lehote.

ESĽP v časti konania o rozvod a o zverenie maloletého dieťaťa do výchovy jednému z rodičov nezistil žiadne neodôvodnené prieťahy. Čo sa týka časti konania o výživné, tu uviedol, že nepovažuje sumu priznanú ústavným súdom za dostatočnú a vyhlásil, že pán Judt a jeho syn sa aj naďalej môžu považovať za poškodené osoby. S poukazom na to, že v konaní, ktoré trvalo vyše 5 a pol roka a ktoré si vzhľadom na svoj predmet vyžadovalo osobitnú pozornosť zo strany štátu, sa vyskytol prieťah v trvaní približne 9 mesiacov, ESĽP rozhodol, že v časti konania o výživné došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Všetky ďalšie námietky ESĽP vyhlásil za zjavne nepodložené.

Pán Judt a jeho syn požadovali každý 7200 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 30 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Z titulu nemajetkovej ujmy priznal ESĽP každému z nich 1 000 EUR a ako náhradu nákladov a výdavkov 30 EUR, zvyšok ich nárokov zamietol.

Prípad Haris proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP zo 6. septembra 2007

Dňa 6. septembra 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Sándor Haris v. Slovenská republika.

Pán Haris žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu podľa článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku údajne svojvoľného vzatia do väzby, neprimeranej dĺžky väzby a nespravodlivého a príliš dlhého rozhodovania o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby. Okrem toho sa sťažoval na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote podľa článku 6 Dohovoru v trestnom konaní vedenom proti nemu.

ESĽP sa vo svojom rozsudku čiastočne stotožnil s argumentáciou vlády a zamietol námietky pána Harisa ohľadom svojvoľnosti a dĺžky väzby a dĺžky a spravodlivosti konaní o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby v rozsahu, v akom sa týkali väzby po 1. januári 2002. Konštatoval, že sťažovateľ mal v tomto smere k dispozícii účinný prostriedok nápravy v podobe ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ústavy, ktorý nevyužil. ESĽP ďalej uznal tvrdenie vlády, že námietky sťažovateľa ohľadom vzatia do väzby v roku 1999 a niektorých následných rozhodnutí vo vzťahu k väzbe boli predložené po uplynutí šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti a zamietol ich ako oneskorene podané. V zostávajúcej časti ESĽP uznal argumenty vlády o tom, že väzba sťažovateľa bola dôvodná a že pri rozhodovaní o jednej z jeho žiadostí o prepustenie z väzby bolo prostredníctvom obhajcu zabezpečené jeho právo na konanie v jazyku, ktorému rozumie a príslušnú časť sťažnosti zamietol ako zjavne nepodloženú. ESĽP však konštatoval porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru tým, že pri rozhodovaní o jednej zo žiadostí pána Harisa o prepustenie z väzby vnútroštátne súdy nepostupovali urýchlene, keď na rozhodnutie potrebovali viac ako 8 mesiacov. Napokon ESĽP zamietol námietku pána Harisa ohľadom údajnej nespravodlivosti trestného konania ako predčasnú s poukazom na to, že toto konanie ešte nie je skončené a námietku ohľadom jeho dĺžky ako neprijateľnú pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, a to konkrétne ústavnej sťažnosti.

ESĽP v tomto prípade nepriznal žiadne spravodlivé zadosťučinenie, pretože pán Haris si žiaden nárok neuplatnil.

Prípad Cabala proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP zo 6. septembra 2007

Dňa 6. septembra 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Peter Cabala v. Slovenská republika.

Pán Cabala žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu podľa článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku údajne svojvoľného a nezákonného vzatia do väzby, dĺžky väzby a nespravodlivého a príliš dlhého rozhodovania o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby. Sťažoval sa tiež podľa článku 6 Dohovoru na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote a porušenie prezumpcie neviny. Napokon namietal aj porušenie ďalších práv podľa článkov 10, 13 a 14 Dohovoru.

ESĽP sa vo svojom rozsudku čiastočne stotožnil s argumentáciou vlády a zamietol námietky pána Cabalu ohľadom nezákonnosti, svojvoľnosti a dĺžky väzby a dĺžky a spravodlivosti konaní o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby v rozsahu, v akom sa týkali väzby po 1. januári 2002. Konštatoval, že sťažovateľ mal v tomto smere k dispozícii účinný prostriedok nápravy v podobe ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ústavy, ktorý nevyužil. ESĽP ďalej uznal tvrdenie vlády, že námietky sťažovateľa ohľadom vzatia do väzby v roku 1999 a niektorých následných rozhodnutí vo vzťahu k väzbe boli predložené po uplynutí šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti a zamietol ich ako oneskorene podané. V zostávajúcej časti ESĽP uznal argumenty vlády o tom, že väzba sťažovateľa bola dôvodná a príslušnú časť sťažnosti zamietol ako zjavne nepodloženú. Konštatoval však porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru tým, že pri rozhodovaní o jednej zo žiadostí pána Cabalu o prepustenie z väzby vnútroštátne súdy nepostupovali urýchlene, keď na rozhodnutie potrebovali 88 dní, a ani spravodlivo, keďže na verejnom zasadnutí súdu bol prítomný prokurátor, pánovi Cabalovi však vnútroštátny právny poriadok účasť neumožňoval. Pokiaľ ide o článok 6 Dohovoru, ESĽP zamietol námietku pána Cabalu ohľadom údajnej nespravodlivosti trestného konania ako predčasnú, nakoľko toto konanie ešte nie je skončené. Tvrdenie o porušení prezumpcie neviny ESĽP zamietol ako zjavne nepodložené. Konštatoval ale porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v dôsledku dĺžky trestného konania, ktoré proti pánovi Cabalovi prebieha už sedem rokov a jedenásť mesiacov. Tvrdenia o porušení práv podľa článkov 10, 13 a 14 Dohovoru ESĽP zamietol ako zjavne nepodložené.

Pán Cabala požadoval 1,7 milióna slovenských korún (približne 45 000 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy. ESĽP mu priznal 6 000 eur a zvyšok jeho nároku zamietol.

Prípad Kučera proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP zo 17. júla 2007

Dňa 17. júla 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Pavel Kučera v. Slovenská republika.

Pán Kučera žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu podľa článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvrdil, že ho súd vzal do väzby bez návrhu prokurátora, že o predĺžení väzby nerozhodoval zákonný sudca, že jeho väzba bola neprimerane dlhá a že o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté urýchlene. Ďalej sa sťažoval, že trestné konanie vedené proti nemu bolo nespravodlivé a jeho dĺžka bola neprimeraná. Namietal aj porušenie práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia tým, že polícia nezákonne vstúpila do jeho bytu pri odovzdávaní uznesenia o vznesení obvinenia a jeho predvádzaní na policajnú stanicu a tiež tým, že počas držania vo väzbe sa nemohol stretnúť s manželkou. Napokon tvrdil, že počas držania vo väzbe bol vystavený neľudskému zaobchádzaniu.

Rozhodnutím zo 4. novembra 2003 ESĽP zamietol tvrdenie pána Kučeru, že bol vzatý do väzby bez návrhu prokurátora, pretože vláda uvedený návrh predložila s vysvetlením, že iba v dôsledku administratívnej chyby nebol založený do trestného spisu. ESĽP zamietol aj tvrdenia o nespravodlivosti trestného konania a jeho neprimeranej dĺžke a poukázal na to, že približne tri roky trvajúce trestné konanie spĺňalo požiadavku primeranej lehoty a pán Kučera v ňom bol oslobodený. ESĽP zamietol aj tvrdenia o neľudskom zaobchádzaní. Zvyšné námietky vyhlásil za prijateľné.

V rozsudku zo 17. júla 2007 ESĽP akceptoval argumentáciu vlády vo vzťahu k požiadavke zákonného sudcu a rozhodol, že vzatie do väzby bolo v súlade s Dohovorom a k porušeniu článku 5 ods. 1 nedošlo. Na druhej strane ESĽP nebol presvedčený, že počas celej doby trvania väzby pána Kučeru existovali dostatočné dôvody na ospravedlnenie takéhoto zásahu a tvrdenia vnútroštátnych súdov o obave z ovplyvňovania svedkov alebo iného marenia vyšetrovania nepovažoval za dostatočne presvedčivé. Rozhodol preto o porušení článku 5 ods. 3 Dohovoru. Ďalej ESĽP konštatoval porušenie článku 5 ods. 4 Dohovoru, pretože niekoľkomesačné rozhodovanie vnútroštátnych súdov o žiadostiach pána Kučeru o prepustenie z väzby nepovažoval za urýchlené. Vo vzťahu k tvrdeniam o porušení práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia ESĽP konštatoval, že vstup polície do bytu pána Kučeru bol za daných okolností neprimeraný a došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. K porušeniu toho článku došlo aj tým, že pánovi Kučerovi počas väzby nebolo umožnené stretávať sa s manželkou, ktorá bola trestne stíhaná na slobode. ESĽP sa domnieval, že pokiaľ vnútroštátne orgány mali obavu z marenia vyšetrovania, nemuseli sa uchýliť k takému postupu a mohli využiť iné opatrenia. Mal za to, že konanie návštev napríklad pod kontrolou by mohlo rovnako zamedziť riziku marenia vyšetrovania.

Pán Kučera požadoval 954 489,- Sk ako náhradu majetkovej škody z dôvodu straty na zárobku, 8 miliónov Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a 438 960,. Sk za náklady a výdavky. ESĽP poukázal na to, že náhradu za stratu na zárobku už pánovi Kučerovi priznali vnútroštátne súdy. Priznal mu 6 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 300 EUR ako náhradu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Kanala proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 10. júla 2007

Dňa 10. júla 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ivan Kanala proti Slovenskej republike.

Pán Kanala bol spoluvlastníkom nehnuteľnosti v Rožňave, ktorú získal v roku 1991 na dražbe v rámci privatizácie štátneho majetku. Celá nehnuteľnosť bola predaná za 560 000,- Kčs. Pán Kanala si vzal úver, ktorý nesplácal, preto voči nemu banka iniciovala súdne konanie a v roku 1998 aj exekučné konanie, v priebehu ktorého sa so svojimi súdom priznanými pohľadávkami voči nemu prihlásili ďalší veritelia. Súdny exekútor sa rozhodol vykonať exekúciu predajom podielu pána Kanalu na vyššie uvedenej nehnuteľnosti. Úradná cena nehnuteľnosti bola znaleckým posudkom stanovená na 439 280,- Sk (trhová cena sa v súlade s Exekučným poriadkom začala pre účely dražieb určovať až od novembra 1999). Vyvolávacia cena na dražbe bola stanovená na 219 640,- Sk, t.j. polovicu úradnej ceny celej nehnuteľnosti. Spoluvlastník nehnuteľnosti v decembri 1998 uplatnil svoje predkupné právo a získal podiel pána Kanalu za vyvolávaciu cenu. Pán Kanala podal námietky voči exekúcii a namietal tiež zaujatosť súdneho exekútora a sudcov. Vnútroštátne súdy nezistili dôvody na vylúčenie súdneho exekútora, ani sudcu konajúceho vo veci a nakoniec nebolo vyhovené ani námietkam voči exekúcii. V septembri 1999 okresný súd potvrdil nadobudnutie podielu pána Kanalu spoluvlastníkom nehnuteľnosti.

Pán Kanala žaloval Slovenskú republiku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, tvrdiac, že postup súdneho exekútora a príslušného okresného súdu vykazoval viaceré nedostatky. Okrem toho namietal podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, že jeho majetok bol bez dostatočných dôvodov predaný za cenu podstatne nižšiu, ako bola jeho trhová hodnota. 

ESĽP rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti zo 7. februára 2006 zamietol tvrdenie pána Kanalu o nespravodlivosti exekučného konania. Akceptoval argumentáciu vlády o tom, že neexistujú skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť konajúceho sudcu. Zároveň konštatoval, že námietky pána Kanalu týkajúce sa postupu súdneho exekútora sú zjavne nepodložené. V rozsudku z 10. júla 2007 sa ESĽP zaoberal sťažnosťou na porušenie majetkových práv. Konštatoval, že došlo k zásahu do majetku pána Kanalu a tento zásah bol v súlade so zákonom, a to Exekučným poriadkom. Keďže predaj majetku bol uskutočnený za účelom výkonu súdnych rozhodnutí, ktoré ukladali pánovi Kanalovi zaplatiť veriteľom dlžné sumy, podľa ESĽP zásah do majetku sledoval zabezpečenie právnej istoty, čo je legitímny cieľ. Pri skúmaní, či zásah do majetku bol primeraný, však ESĽP dospel k záveru, že v tomto prípade bolo na pána Kanalu uvalené neprimerané bremeno. ESĽP poukázal na to, že v tomto prípade nebolo možné vôbec zohľadniť trhovú cenu majetku (k zmene príslušnej právnej úpravy došlo až neskôr). Tým, že zákon umožnil spoluvlastníkovi prednostne získať podiel pána Kanalu za cenu určenú na základe cenového predpisu, pán Kanala prišiel o šancu, aby bol jeho podiel na nehnuteľnosti na dražbe predaný za trhovú cenu, čím by došlo k splateniu jeho dlhov vo väčšej miere. Takýmto spôsobom podľa názoru ESĽP nebola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi všeobecným záujmom a záujmami jednotlivca a došlo k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Otázku odškodnenia ESĽP odročil na ďalšie konanie.

Prípad Palisko a Palisková proti Slovenskej republike

rozhodnutie ESĽP z 19. júna 2007

Dňa 19. júna 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Ján Palisko a Mária Palisková proti Slovenskej republike.

Sťažovatelia sa sťažovali podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru na porušenie majetkových práv, podľa článku 14 Dohovoru na diskrimináciu a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na nespravodlivosť súdneho konania o ich žalobe z roku 1993. Sťažovatelia v roku 1989 získali právo osobného užívania pozemku v obci Drieňov a bolo im vydané stavebné povolenie na stavbu rodinného domu. V tom čase sa v danej lokalite predpokladalo vybudovanie prístupovej cesty a systému verejných sietí. Pozemky určené na tento účel však obec v roku 1992 predala niekoľkým osobám. Sťažovatelia napadli tento predaj na súde, avšak neúspešne. Občianskoprávnou žalobou z roku 1993 žiadali od obce vybudovanie prístupovej komunikácie, tiež neúspešne. Porušenie svojich práv namietali na ústavnom súde, ktorý ich sťažnosť v roku 2002 odmietol ako neopodstatnenú. Sťažovateľom na medzičasom postavený rodinný dom nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pretože k domu nebola žiadna prístupová cesta, ktorá by ho spájala s verejnou komunikáciou a nebol ani napojený na verejné siete. V roku 1994 bol schválený nový územný plán, ktorý už neobsahoval zámer vybudovať prístupovú cestu k domu sťažovateľov. Sťažovatelia museli ostať bývať v prenajatom byte, museli však zároveň vykonávať udržiavacie práce na dome a platiť daň z nehnuteľností, hoci dom nemohli obývať. V rokoch 2002 a 2005 sťažovatelia nadobudli dedením susediace pozemky a tiež súhlas vlastníka ďalšieho susediaceho pozemku, čím získali faktický prístup k domu. Stavebnému úradu oznámili budovanie elektrickej a plynovej prípojky, verejný vodovod ani kanalizáciu obec nemá.

ESĽP akceptoval argumentáciu vlády a podotkol, že sťažovatelia netrvali na zriadení vecného bremena, t.j. práva prechodu cez pozemky, ktoré oddeľujú ich pozemok od miestnej komunikácie. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľov o vzniku škody uviedol, že si nárok na náhradu škody pred vnútroštátnymi súdmi nikdy neuplatnili. ESĽP ďalej konštatoval, že z Dohovoru a jeho protokolov nevyplýva právo na vybudovanie konkrétnej cesty alebo verejných sietí a nárok takéhoto charakteru sťažovateľom nezaručuje ani vnútroštátny právny poriadok. Sťažnosť na porušenie majetkových práv a diskrimináciu v tomto smere zamietol ako zjavne nepodloženú. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľov o nespravodlivosti občianskoprávneho konania, ktoré skončilo v roku 2002, ESĽP poukázal na to, že sťažnosť mu bola podaná až v roku 2004, po uplynutí 6-mesačnej lehoty, teda oneskorene. Z uvedených dôvodov ESĽP vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú.

Prípad Macko a Kozubaľ proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 19. júna 2007

Dňa 19. júna 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Viktor Macko a Miroslav Kozubaľ proti Slovenskej republike.

Páni Kozubaľ a Macko boli konateľmi istej obchodnej spoločnosti. Potom sa konateľom stal pán I., ktorý bol v roku 1998 obvinený z trestného činu neoprávneného obchodovania s devízovými hodnotami a neskôr aj z trestných činov podvodu a legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Pán Macko a pán Kozubaľ boli v tejto veci predvolaní na výsluch ako svedkovia. Obaja využili svoje právo nevypovedať, aby si neprivodili trestné stíhanie. Vyšetrovateľ im obom za to, že odmietli vypovedať ako svedkovia v trestnom konaní, uložil poriadkovú pokutu vo výške 20 000 Sk, pretože dospel k záveru, že svojou výpoveďou si nemohli privodiť trestné stíhanie. Krajský prokurátor sťažnosti pána Macka a pána Kozubaľa proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty zamietol s tým, že neudali žiaden špecifický dôvod, pre ktorý odmietli vypovedať. Obaja podali následne generálnemu prokurátorovi podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, ten im však nevyhovel. Medzitým, vo februári 2000, vyšetrovateľ obvinil pána Macka z trestného činu podvodu. Následne v auguste 2000 obvinil pána Macka, spolu s I. a niekoľkými ďalšími osobami, z trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Okrem toho vyšetrovateľ obvinil pána Macka aj pána Kozubaľa, spolu s I. a niekoľkými ďalšími osobami, z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom. Toto posledné rozhodnutie však krajský prokurátor zrušil a voči pánovi Kozubaľovi teda nebolo vedné žiadne trestné stíhanie. Všetky vyššie spomínané trestné konania boli spojené a v roku 2001 boli pán Macko, pán I. a šesť ďalších osôb obžalovaní z rôznych trestných činov súvisiacich s prevodom akcií istej obchodnej spoločnosti.

Páni Macko a Kozubaľ žalovali Slovenskú republiku podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru pre porušenie práva na prístup k súdu a tvrdili, že nemali možnosť, aby rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty preskúmal súd. Podľa článku 13 Dohovoru namietali, že nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy v tomto smere. Ďalej sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažovali, že tým, že im boli uložené spomínané poriadkové pokuty, bolo porušené ich právo neinkriminovať sám seba.

ESĽP rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti z 1. januára 2006 zamietol tvrdenie sťažovateľov o porušení práva na prístup k súdu a neexistenciu účinného prostriedku nápravy v tomto smere. Akceptoval pritom argument vlády, že článok 6 ods. 1 Dohovoru sa nevzťahuje na konanie, ktoré viedlo v tomto prípade k uloženiu poriadkových pokút. V rozsudku z 19. júna 2007 ESĽP dospel k záveru, že nič nenaznačuje, že by vyšetrovateľ pri predvolaní sťažovateľov ako svedkov v trestnom konaní proti I. predpokladal, že proti nim vznesie obvinenie a v tejto súvislosti proti nim ani žiadne obvinenie vznesené nebolo. Obvinenie sťažovateľov z roku 2000 sa zakladalo na úplne iných skutkových okolnostiach, pričom vo vzťahu k pánovi Kozubaľovi nebolo po zrušení príslušného rozhodnutia krajským prokurátorom vedené žiadne trestné stíhanie. Pokiaľ ide o pána Macka, ESĽP nezistil žiaden náznak, že by v trestnom konaní vedenom voči nemu orgány činné v trestnom konaní akýmkoľvek spôsobom použili skutočnosť, že odmietol vypovedať v trestnom konaní proti I. Jeho odmietnutie vypovedať ako svedok teda nemalo žiaden vplyv na spravodlivosť trestného konania vedeného voči nemu samému. Vzhľadom na to ESĽP rozhodol, že k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru nedošlo.

Prípad Kontrová proti Slovenskej republike

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 31. mája 2007

 Tento prípad sa týkal známej tzv. tušickej tragédie. Pani Dana Kontrová v novembri 2002 podala trestné oznámenie na svojho manžela za fyzické napadnutie, pričom uviedla, že manžel ju dlhodobo týra. Následne trestné oznámenie vzala späť a polícia vec odložila. Koncom decembra 2002 telefonovali na políciu pani Kontrová a aj jej príbuzná s tým, že manžel pani Kontrovej má strelnú zbraň a vyhráža sa zabitím seba i detí. Pán Kontra miesto opustil ešte pred príchodom vyslanej policajnej hliadky. O niekoľko dní nato, keď bola pani Kontrová mimo domu, jej manžel zastrelil nelegálne držanou strelnou zbraňou obe ich deti i seba. V následnom trestnom konaní, skončenom v roku 2006, vnútroštátne súdy odsúdili troch policajtov za trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti s tým, že zanedbaním svojich povinností nezabránili tomu, aby manžel pani Kontrovej uskutočnil svoje vyhrážky. Medzitým sa sťažovateľka dvakrát obrátila na ústavný súd, namietajúc okrem iného porušenie práva svojich detí na život, svojho práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a práva na súdnu a inú právnu ochranu. Ústavný súd sťažnosť v oboch prípadoch odmietol, v roku 2003 ako predčasnú, s poukazom na to, že trestné konanie stále prebiehalo a v roku 2004 z dôvodu nevyčerpania dostupných prostriedkov nápravy.

 Pred ESĽP pani Kontrová namietala podľa článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušenie práva na život svojich detí, ďalej podľa článku 8 Dohovoru porušenie svojho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru porušenie práva na prístup k súdu a napokon podľa článku 13 Dohovoru neexistenciu účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy. Predovšetkým tvrdila, že sa napriek trestnému konaniu vedenému na vnútroštátnej úrovni a následnému odsúdeniu dotknutých policajtov nemohla domôcť adekvátnej nápravy vo vzťahu k porušeniam jej práv.

 ESĽP vo svojom rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti z júna 2006 a v rozsudku z mája 2007 neakceptoval argumentáciu vlády o nevyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy, konkrétne žaloby na ochranu osobnosti. Dospel k názoru, že vládou uvádzaná vnútroštátna súdna prax sa vytvorila až neskôr a v čase, kedy došlo k skutkovým okolnostiam tvoriacim základ tejto sťažnosti neexistovala. Preto ju sťažovateľka ani nemohla považovať za účinný prostriedok nápravy. Vo vzťahu k podstate sťažnosti ESĽP s poukazom na závery vnútroštátnych súdov konštatoval porušenie článku 2 Dohovoru z dôvodu nevykonania dostatočných opatrení na ochranu života sťažovateľkiných detí. ESĽP v tejto súvislosti konštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru, keď dospel k záveru, že sťažovateľka v tom čase nemala k dispozícii prostriedok nápravy, ktorý by bol považovaný za účinný. Ďalej ESĽP rozhodol, že námietky podľa článku 8 a 6 ods. 1 Dohovoru spočívajú na rovnakých skutkových okolnostiach ako už preskúmané námietky a nepovažoval preto za potrebné preskúmavať ich osobitne.

 Sťažovateľka požadovala 500 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 4 300 € ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. ESĽP jej priznal 25 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 4 300 € ako náhradu trov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

Prípad Berecová proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 24. apríla 2007

 Dňa 24. apríla 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Adriana Berecová v. Slovenská republika.

Pani Berecová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s nariadením ústavnej výchovy jej detí. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť najmä v dôsledku toho, že deti boli v máji 2000 umiestnené do ústavnej výchovy na základe predbežných opatrení vydaných Okresným úradom Košice II napriek tomu, že podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu. Sťažovateľka tiež tvrdila, že zásah do jej práv nebol nevyhnutný, pretože orgány štátnej správy rozhodli bez toho, aby jej skúsili poskytnúť pomoc, ktorú vo viacerých formách upravuje príslušný zákon. Ďalej tvrdila, že jej deti boli umiestnené v ústavnej výchove 20 mesiacov bez ohľadu na skutočnosť, že dôvody odňatia detí zanikli omnoho skôr. Uviedla, že správne orgány odmietli zrušiť predmetné rozhodnutia s tým, že vo veci musí rozhodnúť súd.

Rozsudkom z 24. apríla 2007 Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že zásah do práva sťažovateľky na rešpektovanie rodinného života nebol „v súlade so zákonom“ a teda došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

 Pani Berecová požadovala sumu 500 000 slovenských korún (približne 14 500 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 83 200 slovenských korún (približne 2 400 eur) ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. Európsky súd pre ľudské práva jej priznal 2 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 500 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

 

Prípad Nešťák proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 27. februára 2007

 Dňa 27. februára 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Filip Nešťák v. Slovenská republika.

Pán Nešťák žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu podľa článku 5 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v dôsledku údajne svojvoľného a nezákonného vzatia a držania vo väzbe a namietal v tejto súvislosti aj porušenie princípu rovnosti zbraní pri rozhodovaní o jeho väzbe na neverejných zasadnutiach súdu, na ktorých sa mohol zúčastniť prokurátor, ale nie sťažovateľ alebo jeho právny zástupca. Ďalej sa pán Nešťák sťažoval podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na porušenie práva na spravodlivé konanie pred nestranným súdom pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby, pri prerokúvaní jeho návrhu na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Žiline a v samotnom trestnom konaní v ktorom o jeho vine rozhodol ten istý senát Krajského súdu v Žiline, ktorý predtým v rozhodnutí týkajúcom sa väzby vyslovil, že sa dopustil trestného činu, z ktorého bol obvinený. Napokon sa pán Nešťák sťažoval podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru na porušenie práva na prezumpciu neviny z dôvodu, že Krajský súd v Žiline v rozhodnutiach vzťahujúcich sa na jeho väzbu konštatoval, že bolo preukázané, že pán Nešťák sa dopustil trestného činu, z ktorého bol obvinený z dôvodu, že potreboval peniaze a že sa u neho prejavujú sklony k páchaniu trestnej činnosti.

ESĽP sa vo svojom rozsudku iba čiastočne stotožnil s argumentáciou vlády a zamietol námietku pána Nešťáka podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru, týkajúcu sa jeho údajného nezákonného vzatia do väzby a držania v nej ako zjavne nepodloženú. Uznal, že v prípade pána Neštáka existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu lúpeže a tiež dôvodná obava, že by v prípade prepustenia na slobodu mohol pokračovať v trestnej činnosti. ESĽP však rozhodol o porušení článku 5 ods. 4 Dohovoru z dôvodu, že neverejných zasadnutí pred krajským súdom, na ktorých sa rozhodovalo o väzbe, sa zúčastnil prokurátor, pánovi Nešťákovi v postavení obvineného však Trestný poriadok v znení platnom v tom čase rovnaké právo nepriznával, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Čo sa týka spravodlivosti konania, ESĽP zamietol námietku pána Nešťáka týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti konania o vzatí do väzby a konania o jeho námietke zaujatosti proti sudcom krajského súdu ako nezlučiteľnú s článkom 6 ods. 1 Dohovoru, pretože tieto konania sa netýkali rozhodovania o trestnom obvinení. Vo vzťahu k spravodlivosti trestného konania ESĽP poukázal na to, že sudca nielenže musí byť subjektívne nezaujatý, ale musí sa takým aj objektívne javiť. V tomto prípade senát krajského súdu ešte pred rozhodnutím o vine vo svojich rozhodnutiach vyslovil názory, ktoré naznačovali, že pán Nešťák spáchal trestný čin, pre ktorý bol súdený. Tieto vyjadrenia podľa názoru ESĽP spôsobili pochybnosti o nezaujatosti senátu. Tento senát následne rozhodoval o sťažovateľovom odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku a proti jeho rozhodnutiu nebol prípustný žiadny ďalší riadny opravný prostriedok. Z uvedeného dôvodu došlo k porušeniu práva pána Nešťáka na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Napokon ESĽP rozhodol o porušení prezumpcie neviny podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru, pretože dospel k záveru, že vyjadrenia obsiahnuté v príslušných rozhodnutiach krajského súdu naznačovali vinu pána Nešťáka pred tým, ako o nej bolo súlade so zákonom rozhodnuté.

Pán Nešťák požadoval 10 650 850 slovenských korún (približne 280 000 eur) ako náhradu majetkovej škody, 2 671 920 slovenských korún (približne 70 000 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a 72 313 slovenských korún (približne 1 950 eur) za náklady a výdavky. ESĽP nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením jeho práv a údajnou majetkovou škodou, priznal mu však 6 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 000 eur z titulu trov konania. Zvyšok jeho nároku zamietol.

 

Prípad Šupa proti Slovenskej republike

rozhodnutie ESĽP zo 6. februára 2007

Dňa 6. februára 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Vladimír Šupa proti Slovenskej republike.

Pán Šupa je rímsko-katolíckym kňazom, ktorý bol v roku 1994 preložený do inej farnosti. Jeho odvolanie proti preloženiu bolo príslušným cirkevným orgánom zamietnuté. Medzičasom bol do dotknutej farnosti pridelený iný kňaz a pán Šupa bol rozhodnutím biskupa suspendovaný. Podal preto na súd žalobu na okresný súd, tvrdiac, že mu zamestnávateľ prestal poskytovať plat a domáhajúc sa náhrady mzdy. Vnútroštátne súdy žalobu v decembri 1999 s konečnou platnosťou zamietli. V roku 2001 ústavný súd na základe podnetu pána Šupu skonštatoval, že okresný súd a krajský súd mali posudzovať všetky stránky právneho vzťahu medzi ním a rímsko-katolíckym biskupstvom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a nie podľa kanonického práva, ktoré nie je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Akceptáciou rozhodnutí cirkevných orgánov podľa kanonického práva okresný a krajský súd porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy v spojení s článkom 12 ods. 1 a 2 ústavy, zakotvujúcim rovnosť práv a zákaz diskriminácie. Keďže ústavný súd nemal v tom čase právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie, alebo uskutočniť inú nápravu, pán Šupa sa obrátil na Európsky súd pre ľudské práva a sťažoval na porušenie článku 13 Dohovoru tým, že napriek rozhodnutiu ústavného súdu mu slovenský právny poriadok neposkytol žiadny účinný prostriedok, ktorým by bolo možné napraviť protiprávny stav vzniknutý rozhodnutiami všeobecných súdov.

Európsky súd pre ľudské práva sa stotožnil s argumentáciou vlády, že podnet podľa bývalého článku 130 ods. 3 ústavy nie je účinným prostriedkom nápravy, ktorý bol sťažovateľ povinný využiť pred podaním sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva. Šesťmesačnú lehotu na podanie sťažnosti bolo preto potrebné počítať od rozhodnutia krajského súdu z decembra 1999. Sťažnosť však bola podaná až v júli 2001, t.j. po uplynutí stanovenej šesťmesačnej lehote, teda oneskorene. Európsky súd pre ľudské práva tiež podotkol, že článok 13 Dohovoru neurčuje konkrétny prostriedok nápravy, ktorý by boli zmluvné štáty povinné vo svojom právnom poriadku zakotviť a preto námietku na neexistenciu konkrétneho prostriedku nápravy považoval na zjavne nepodloženú. Sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

 

Prípad Supuková proti Slovenskej republike

rozhodnutie ESĽP zo 6. februára 2007

Dňa 6. februára 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Priska Supuková proti Slovenskej republike.

Pani Supuková sa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv  základných slobôd sťažovala na neprimeranú dĺžku konania o návrhu na vyhlásenie neplatnosti závetu. Na prieťahy v konaní sa predtým sťažovala aj na ústavnom súde, ktorý jej ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Po preskúmaní sťažnosti, vyjadrení vlády a sťažovateľky sa Európsky súd pre ľudské práva stotožnil s argumentáciou vlády, že dĺžka konania nebola neprimeraná. Skonštatoval, že konanie trvalo približne 6 rokov a 5 mesiacov a najmä vzhľadom na jeho procesnú zložitosť sa nedomnieval, že by celková dĺžka konania bola v rozpore s požiadavkami podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Vzhľadom na uvedené Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť odmietol ako zjavne nepodloženú.

 

Prípad Pavlík proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 30. januára 2007

Dňa 30. januára 2007 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Dušan Pavlík v. Slovenská republika.

Pán Pavlík žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na osobnú slobodu podľa článku 5 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v dôsledku údajne svojvoľného a nezákonného vzatia a držania vo väzbe. Ďalej namietal porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v trestnom konaní, v ktorom bol napokon odsúdený za trestné činy neoprávneného podnikania a vydierania a porušenie práva na prezumpciu neviny podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že bol prepustený z polície napriek tomu, že trestné konanie týkajúce sa skutkov, ktoré mu boli pripisované, v tom čase stále prebiehalo.

ESĽP sa vo svojom rozsudku čiastočne stotožnil s argumentáciou vlády a zamietol námietky týkajúce sa vzatia do väzby a jej trvania ako oneskorene podané a zjavne nepodložené. Uznal, že v prípade pána Pavlíka existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a tiež dôvodná obava, že by mohol ovplyvňovať svedkov alebo inak mariť vyšetrovanie, alebo že by mohol uskutočniť svoje hrozby a páchať trestnú činnosť. Rovnako uznal, že procesné záruky pri pozbavení slobody boli v tomto prípade dodržané. Námietku týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti trestného konania ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú, nakoľko nezistil žiadne náznaky nespravodlivosti v konaní alebo svojvoľnosti v rozhodnutiach vnútroštátnych súdov. Pokiaľ ide o dĺžku trestného konania, ESĽP odmietol námietky vo vzťahu k dĺžke konania pred odvolacím a dovolacím súdom, nakoľko vo vzťahu k týmto štádiám konania pán Pavlík nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, konkrétne ústavnú sťažnosť. Vo vzťahu ku konaniu pred prvostupňovým súdom, na ktorého dĺžku sa pán Pavlík sťažoval aj pred ústavným súdom, ESĽP konštatoval, že náprava uskutočnená na vnútroštátnej úrovni nie je dostatočná, keďže ústavný súd zistil porušenie práva pána Pavlíka na prejednanie veci v primeranej lehote, nepriznal mu však žiadne spravodlivé zadosťučinenie. Po posúdení konania pred prvostupňovým súdom, ktoré trvalo viac ako dva roky a deväť mesiacov, ESĽP dospel k záveru, že jeho dĺžka bola neprimeraná a  preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Námietku týkajúcu sa údajného porušenia prezumpcie neviny ESĽP odmietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, pretože pán Pavlík podal správnu žalobu, ktorou napadol prepustenie z Policajného zboru, oneskorene. 

Pán Pavlík požadoval 1 milión slovenských korún (približne 26 000 eur) ako náhradu utrpenej škody. ESĽP nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením jeho práv a údajnou majetkovou škodou, priznal mu však 2 400 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Zvyšok jeho nároku zamietol.   

Prípad Benko a Benková v. Slovenská republika

Dňa 16. januára 2007 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť pána Pavla Benku a pani Ivety Benkovej proti Slovenskej republike, podanú dňa 10. mája 2001. Sťažovatelia namietali podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nespravodlivosť súdneho konania v ich veci a tvrdili, že rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu boli svojvoľné a právne nesprávne. Ďalej sa sťažovali podľa článku 1 Protokolu č. 1, že v dôsledku svojvoľných a nesprávnych rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu im bolo zabránené v pokojnom užívaní ich majetkových práv.  K porušenie ich práv malo dôjsť tým, že v júni 1995 uzavreli s treťou osobou, nespôsobilou na právne úkony a preto zastupovanou opatrovníčkou, zmluvu o kúpe nehnuteľnosti, ktorú schválil súd. Medzitým však opatrovníčka uzavrela inú zmluvu, ktorou predala tú istú nehnuteľnosť ďalšej osobe a zmluvu rovnako schválil súd. Tento druhý predaj bol v roku 1997 zapísaný do katastra nehnuteľností, pričom návrh sťažovateľov na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol neúspešný. Sťažovatelia podali žalobu o neplatnosť druhej zo zmlúv, okresný súd ich žalobe vyhovel, krajský súd však rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Najvyšší súd v roku 2000 zamietol dovolanie sťažovateľov.

Po tom, ako vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, v ktorom tvrdila, že sťažnosť je neprijateľná pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy a zároveň, že je zjavne nepodložená, ESĽP vyzval sťažovateľov, aby sa k nemu vyjadrili. Keďže sťažovatelia nezareagovali ani na opakované výzvy, ESĽP dospel k záveru, že sťažovatelia nemajú záujem na ďalšom prerokovaní prípadu a preto sťažnosť vyčiarkol zo zoznamu prípadov.

Prípad Hampek proti SLOVENSKEJ REPUBLIKE

rozhodnutie ESĽP z 9. januára 2007

Dňa 9. januára 2007 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Petr Hampek proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ sa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval na nespravodlivosť a neprimeranú dĺžku konania o jeho žalobe z 13. novembra 2000, ako aj na to, že ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti podanej podľa čl. 127 ústavy na dĺžku predmetného konania bez toho, aby ho vypočul. Okrem toho podľa čl. 14 Dohovoru namietal, že ako zamestnaný dôchodca bol diskriminovaný tým, že bol povinný platiť poistné na dôchodkové zabezpečenie i napriek tomu, že už dosiahol dôchodkový vek a že na rozdiel od daňovníkov, ktorí ešte nedosiahli dôchodkový vek si nemôže znížiť základ dane z príjmu o nezdaniteľnú sumu. V súvislosti s namietanou diskrimináciou zároveň tvrdil, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru.

Pokiaľ ide o údajnú nespravodlivosť konania o sťažovateľovej žalobe, ESĽP vyhlásil sťažnosť za zjavne nepodloženú, vzhľadom na to, že predmetná žaloba bola preskúmaná súdmi na dvoch stupňoch a rozhodnutia, ku ktorým dospeli sa nezdali byť svojvoľné, ani nesprávne. Pokiaľ ide o sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania, ESĽP odmietol sťažnosť ako zjavne nepodloženú. Pokiaľ ide o konanie pred ústavným súdom, ESĽP konštatoval, že výsledok konania o sťažovateľovej ústavnej sťažnosti nebol rozhodujúci pre sťažovateľove „občianske práva a záväzky“, článok 6 ods. 1 Dohovoru sa preto na toto konanie neaplikuje. Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 14 Dohovoru, ESĽP ho posudzoval v spojitosti s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, t. j. či došlo k zásahu do sťažovateľových majetkových práv. ESĽP sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou vlády, že povinnosť sťažovateľa prispievať do fondu dôchodkového zabezpečenia bola založená na princípe sociálnej solidarity a bola primerane a objektívne odôvodnená na účely čl. 14 Dohovoru. Z toho dôvodu vyhlásil sťažnosť na diskrimináciu aj sťažnosť na neexistenciu účinného prostriedku nápravy za zjavne nepodloženú.

Prípad Orel proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 9. januára 2007

Dňa 9. januára 2007 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Orel v. Slovenská republika.

 Pán Jaroslav Orel žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v piatich občianskoprávnych konaniach, po jednom z ktorých nasledovalo exekučné konanie za účelom vymoženia priznaného nároku. Ďalej namietal porušenie práva na rešpektovanie súkromného života, a to tým, že mu na základe súdneho konania, v ktorom jeho bývalá manželka žiadala o určenie, že je výlučnou užívateľkou bytu, v ktorom žila so sťažovateľom, bolo zabránené užívať byt a tiež tým, že mu okresný súd zastavil vyplácanie sociálnych dávok. Napokon pán Orel namietal porušenie práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a tiež porušenie zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru.

 ESĽP vo svojom rozsudku zamietol námietky sťažovateľa týkajúce sa dĺžky konania o určenie výlučného nájmu bytu (ktoré skončilo v roku 2004) a tiež konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ktoré doposiaľ neskončilo), a to z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy, konkrétne ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu ku konaniu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru (ktoré trvalo približne 6 a pol roka) a ku konaniu o sociálnych dávkach (ktoré trvalo približne 2 a pol roka) ESĽP zamietol námietky sťažovateľa ako zjavne nepodložené. Vo vzťahu ku konaniu o náhradu škody (ktoré trvalo viac ako 6 rokov) a na to nasledujúcemu exekučnému konaniu (ktoré doposiaľ neskončilo) ESĽP konštatoval, že celková dĺžka oboch konaní, ktorú ESĽP posudzoval ako celok, činila viac ako 13 rokov, čo nebolo v súlade s požiadavkou „primeranej lehoty“, a preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o údajné porušenie práva na rešpektovanie súkromného života, ESĽP odmietol námietky sťažovateľa pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, t.j. ústavnej sťažnosti a pre zjavnú nepodloženosť. Ostatné námietky vznesené podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a podľa článku 14 Dohovoru ESĽP zamietol ako zjavne nepodložené.

 Pán Orel požadoval 73 000 € ako náhradu majetkovej škody, ďalej 70 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 530 € ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. ESĽP zamietol nárok na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením jeho práv a údajnou majetkovou škodou. ESĽP priznal pánovi Orelovi 4000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 530 € z titulu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Kozma v. Slovenská republika

Dňa 4. januára 2007 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť pána Emiliána Kozmu proti Slovenskej republike, podanú dňa 2. mája 2001. Sťažovateľ namietal porušenie čl. 2 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na vzdelanie. Porušenie podľa neho spočívalo v tom, že mu bolo bránené nastúpiť na postgraduálne štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, napriek tomu, že bol na toto štúdium na základe prijímacích pohovorov prijatý, a že jeho štúdium bolo svojvoľne ukončené. Po tom, ako vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, v ktorom tvrdila, že sťažnosť je neprijateľná pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy a zároveň z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti, ESĽP vyzval sťažovateľa, aby sa k nemu vyjadril. Keďže sťažovateľ nezareagoval ani na opakovanú výzvu ESĽP, dospel ESĽP k záveru, že sťažovateľ nemá záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto sťažnosť vyčiarkol zo zoznamu prípadov.

Prípad Rádio Twist, a.s. proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 19. decembra 2006

Dňa 19. decembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Rádio Twist, a.s. proti Slovenskej republike.

Rádio Twist, a.s. sa v tomto prípade sťažovalo na porušenie práva poskytovať informácie, zaručeného článkom 10 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. K porušeniu malo dôjsť rozsudkami Okresného súdu Bánovce nad Bebravou z marca 1999 a Krajského súdu v Žiline z februára 2000, ktorými tieto súdy vyhoveli žalobe vtedajšieho štátneho tajomníka ministerstva spravodlivosti pána D. na ochranu osobnosti. Rozhodli, že sťažovateľ uverejnením nelegálne získanej nahrávky telefonického rozhovoru medzi pánom D. a spomínaným štátnym tajomníkom, zasiahol do osobnostných práv žalobcu, nariadili mu, aby sa žalobcovi ospravedlnil a ďalej ho zaviazali, aby žalobcovi zaplatil z titulu nemajetkovej ujmy 100 000 Sk.

Európsky súd pre ľudské práva poukázal na to, že inkriminovaná nahrávka obsahovala rozhovor dvoch vysokopostavených verejných činiteľov o mocenskom zápase dvoch skupín s politickým pozadím, majúcich záujem na privatizácii Slovenskej poisťovne, a.s. Obsah rozhovoru bol výlučne politického charakteru a netýkal sa súkromnej sféry dotknutých osôb. Spadal teda do oblasti, v ktorej verejný činiteľ požíva menšiu ochranu z pohľadu článku 10 Dohovoru. Predmet rozhovoru bol okrem toho otázkou všeobecného záujmu. Ďalej Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že sa nikdy nepreukázalo, že by sťažovateľ alebo jeho zamestnanci boli zodpovední za zhotovenie nelegálnej nahrávky, ktorá im bola údajne poskytnutá anonymne, prípadne že by neboli konali v dobrej viere. Rovnako nebolo preukázané, že by informácie obsiahnuté na nahrávke boli nepravdivé alebo skreslené, alebo že by osobitne zasiahli do povesti pána D., ktorý bol neskôr dokonca zvolený za sudcu ústavného súdu. Európsky súd pre ľudské práva mal na základe uvedeného za to, že sťažovateľ bol v podstate potrestaný za odvysielanie informácií, ktoré nelegálne nahrala iná osoba. Za týchto okolností dospel k záveru, že sťažovateľ požíval ochranu článku 10 Dohovoru a rozsudky vnútroštátnych súdov a nimi uložené sankcie neboli „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“. Došlo preto k porušeniu článku 10 Dohovoru.

Sťažovateľ si neuplatnil žiadne nároky na spravodlivé zadosťučinenie, preto Európsky súd nevyniesol v tomto smere žiaden výrok.

Prípad Šedý proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 19. decembra 2006

            Dňa 19. decembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Oldřich Šedý v. Slovenská republika.

Pán Šedý žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote  podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dĺžkou štyroch občianskoprávnych konaní. Porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru namietal aj v súvislosti s tým, že slovenské orgány odmietli trestne stíhať osoby zodpovedné za údajné zlé hospodárenie v rámci stavebného bytového družstva, v správe ktorého je jeho byt. Okrem toho namietal aj porušenie článku 13 Dohovoru tým, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Pán Šedý ďalej namietal porušenie článkov 2, 3, 17 Dohovoru a článku 1 Protokolu č. 1 tým, že vláda znížila jeho životnú úroveň, v dôsledku čoho sa nachádza v zložitej finančnej situácii a došlo k poškodeniu jeho zdravia.

            Dĺžkou uvedených občianskoprávnych konaní sa na základe ústavných sťažností podaných pánom Šedým zaoberal aj ústavný súd, ktorý vo vzťahu ku všetkým štyrom konaniam konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

     Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku odmietol námietku týkajúcu sa neprimeranej dĺžky jedného z konaní ako zjavne nepodloženú. Ústavný súd síce v tomto prípade pánovi Šedému nepriznal žiadne finančné zadosťučinenie, avšak Európsky súd pre ľudské práva považoval odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné a mal za to, že pán Šedý tým stratil postavenie poškodenej osoby. Pokiaľ ide o konanie o žalobe na ochranu osobnosti a o žalobe proti cestovnej kancelárii, Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že pán Šedý sa vzhľadom na nedostatočné odškodnenie priznané ústavným súdom za prieťahy v konaní môže aj naďalej považovať za poškodeného podľa Dohovoru. Čo sa týka konania o žalobe proti stavebnému bytovému družstvu, Európsky súd pre ľudské práva považoval odškodnenie priznané ústavným súdom za dostatočné, avšak skonštatoval, že konanie po rozhodnutí ústavného súdu z februára 2003 stále prebieha a preto nepovažoval túto námietku za zjavne nepodloženú. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že dĺžka uvedených troch občianskoprávnych konaní je neprimeraná a došlo tým k porušeniu práva pána Šedého na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Čo sa týka ostatných námietok podľa článku 2, 3, 6 13 a 17 Dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva nezistil žiadne ďalšie porušenie práv sťažovateľa a preto zvyšok sťažnosti zamietol ako zjavne nepodloženú.

            Pán Šedý požadoval sumu 26 680 slovenských korún (približne 700 eur) ako náhradu údajnej majetkovej škody, ďalej 210 000 slovenských korún (približne 5 500 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 3 079 slovenských korún (približne 80 eur) ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. Európsky súd pre ľudské práva zamietol nárok pána Šedého na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením jeho práv a údajnou majetkovou škodou. Priznal mu 5 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 80 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

 

Prípad Preložník proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP zo 12. decembra 2006

Dňa 12. decembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Preložník v. Slovenská republika.

Pán Ivan Preložník žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd dĺžkou ôsmich občianskoprávnych konaní. Vo vzťahu k jednému z konaní sťažovateľ zároveň namietal porušenie práva na spravodlivé prejednanie veci zaručené taktiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Pán Preložník sa ďalej sťažoval podľa čl. 5 Protokolu č. 7, že súdy nerozhodli o jeho rodičovských právach dostatočne rýchlo a že došlo k porušeniu rovnosti jeho práv voči jeho manželke vo vzťahu k deťom. Okrem toho sťažovateľ namietal, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru vo vzťahu k namietanej dĺžke predmetných konaní.

Vo svojom rozsudku Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľné sťažovateľove námietky týkajúce sa dĺžky štyroch občianskoprávnych konaní pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere uznal argumentáciu vlády ohľadom účinnosti ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa sťažovateľ mohol domôcť nápravy.

Pokiaľ ide o zvyšné štyri konania, Európsky súd pre ľudské práva odmietol námietky týkajúce sa dĺžky a nespravodlivosti jedného z konaní ako zjavne nepodložené a vo vzťahu k ďalším trom konaniam, konkrétne konaniu o rozvod a o úpravu práv a povinností k deťom, konaniu o úpravu práv a povinností k deťom a o výživné a exekučnému konaniu, konštatoval, že došlo k porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň konštatoval, že došlo k porušeniu čl. 13 Dohovoru, pretože v danom čase sťažovateľ nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy v podobe ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Pokiaľ ide o údajné porušenie čl. 5 Protokolu č. 7, Európsky súd pre ľudské práva zamietol uvedenú námietku sťažovateľa ako zjavne nepodloženú.

Pán Preložník požadoval sumu 77 000 eur ako náhradu majetkovej škody, 2 600 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 5 579,40 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Európsky súd pre ľudské práva zamietol nárok pána Preložníka na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatňovanou majetkovou škodou. Z titulu nemajetkovej ujmy priznal pánovi Preložníkovi 2 600 eur a ako náhradu nákladov a výdavkov 600 eur; zvyšok jeho nárokov zamietol.

Prípad Šnegoň proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 12. decembra 2006

Dňa 12. decembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Šnegoň v. Slovenská republika.

Pán Ján Šnegoň namietal porušenie práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Ďalej namietal porušenie zákazu diskriminácie podľa článku 14 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru. K porušeniam jeho práv malo dôjsť v konaní o ochrane osobnosti, ktoré bolo vedené Okresným súdom v Čadci.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku odmietol námietky týkajúce sa údajnej nespravodlivosti konania a nemožnosti namietať túto nespravodlivosť na vnútroštátnej úrovni s poukazom na to, že v čase skončenia konania pred vnútroštátnymi súdmi mal pán Šnegoň k dispozícii ústavnú sťažnosť, ktorú však nevyužil. Vo vzťahu k dĺžke konania Európsky súd pre ľudské práva podotkol, že konanie o ochrane osobnosti trvalo od augusta 1993 do januára 2002, t.j. takmer 9 rokov. Rozhodol, že dĺžka tohto konania bola neprimeraná, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň konštatoval porušenie článku 13 Dohovoru z dôvodu, že pán Šnegoň nemal v čase, kedy toto konanie prebiehalo, k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k jeho dĺžke. Námietku týkajúcu sa diskriminácie z dôvodu dĺžky konania Európsky súd pre ľudské práva zamietol ako zjavne nepodloženú.

Pán Šnegoň požadoval sumu 76 793 eur ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a sumu 3 687 eur ako náhradu za právne zastupovanie. Európsky súd pre ľudské práva zamietol nárok pána Šnegoňa na náhradu majetkovej škody a priznal mu sumu 5 000 eur z titulu utrpenej nemajetkovej ujmy a sumu 700 eur z titulu trov právneho zastúpenia.

Prípad Dobál proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 12. decembra 2006

Dňa 12. decembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Dobál v. Slovenská republika.

Pán Hubert Dobál žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ďalej pre porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru a porušenie zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru. K porušeniam jeho práv malo dôjsť v dôsledku dĺžky a údajnej nespravodlivosti súdnych konaní. V roku 1993 bolo voči pánovi Dobálovi začaté občianskoprávne konanie o zaplatenie určitej sumy peňazí, v ktorom si uplatnil protinárok. V roku 1999 bolo toto konanie prerušené, pretože na majetok žalobcu bol vyhlásený konkurz. Pán Dobál podal ústavnú sťažnosť, ktorou sa sťažoval na prieťahy v tomto konaní, ústavný súd ho však v roku 2003 odmietol. Pán Dobál si svoj nárok medzitým prihlásil do prebiehajúceho konkurzného konania, tam bola ale jeho pohľadávka popretá správcom konkurznej podstaty. Pán Dobál si svoju popretú pohľadávku preto uplatnil určovacou žalobou na súde; toto konanie skončilo v roku 2004 v jeho neprospech.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku odmietol námietku týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti konania o určovacej žalobe pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, pretože v čase, kedy toto konanie skončilo, mal pán Dobál k dispozícii ústavnú sťažnosť, ktorú nevyužil. Preto v tomto smere zamietol aj námietku týkajúcu sa neexistencie účinného prostriedku nápravy. Pokiaľ ide o dĺžku občianskoprávneho konania, začatého v roku 1993, Európsky súd pre ľudské práva podotkol, že toto konanie nebolo do dnešného dňa skončené a trvá teda už viac ako 13 rokov na jedinom stupni súdnictva. S poukazom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť pána Dobála na dĺžku tohto konania, Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že došlo tiež k porušeniu článku 13 Dohovoru, zaručujúceho účinný prostriedok nápravy. Námietku týkajúcu sa údajného porušenia zákazu diskriminácie Európsky súd pre ľudské práva zamietol ako zjavne nepodloženú.

Pán Dobál požadoval 1 185 000 slovenských korún (približne 31 200 eur) ako náhradu majetkovej škody, ďalej 8 000 000 slovenských korún (približne 210 000 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a 2 583,50 slovenských korún (približne 70 eur) ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. Európsky súd pre ľudské práva zamietol nárok pána Dobála na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením jeho práv a údajnou majetkovou škodou. Priznal mu 7 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 70 eur z titulu trov konania. Zvyšok nárokov zamietol.

Prípad Tomláková proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 5. decembra 2006

Dňa 5. decembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Tomláková v. Slovenská republika.

Pani Yvetta Tomláková a jej dcéra Alexandra Tomláková žalovali Slovenskú republiku pre porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ku ktorému malo dôjsť v konaní o určenie otcovstva, s ktorým bolo zo zákona spojené konanie o výchove a výžive maloletého dieťaťa, t.j. Alexandry Tomlákovej.

Dĺžkou tohto konania sa zaoberal v roku 2003 aj ústavný súd, ktorý konštatoval zbytočné prieťahy v konaní a priznal pani Tomlákovej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (cca 1 300 EUR) a jej dcére primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk (cca 1 850 EUR).

Európsky súd pre ľudské práva poukázal na to, že konanie trvá už viac ako 14 rokov a 6 mesiacov. Vzal tiež do úvahy, že aj napriek rozhodnutiu ústavného súdu, ktorý prikázal okresnému súdu konať ďalej bez prieťahov, nie je konanie ani po 2 rokoch a takmer 9 mesiacoch stále skončené. Nestotožnil sa s argumentom vlády, že sťažovateľky mohli dosiahnuť nápravu podaním novej ústavnej sťažnosti. Zároveň nepovažoval celkovú sumu priznanú ústavným súdom za dostatočnú a vyhlásil, že pani Tomlákovú a jej dcéru možno aj naďalej považovať za poškodené. S poukazom na celkovú dĺžku konania, ktoré si vzhľadom na svoj predmet vyžadovalo osobitnú pozornosť zo strany štátu Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pani Tomláková a jej dcéra požadovali každá sumu 25 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 662 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré im vznikli v súvislosti s konaním. Vzhľadom na výšku primeraného zadosťučinenia priznaného sťažovateľkám ústavným súdom, Európsky súd pre ľudské práva im priznal celkovo 4 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 662 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.

Rozsudok ESĽP – Skurčák proti SR

Európsky súd pre ľudské práva 5. decembra 2006 vyniesol rozsudok v prípade Stanislav Skurčák proti Slovenskej republike

Pán Skurčák žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote v konkurznom konaní, v ktorom si uplatnil svoju pohľadávku a v exekučnom konaní, v ktorom mala byť vymožená jeho iná pohľadávka. Ďalej sa sťažoval na porušenie práva na spravodlivé konanie v uvedených súdnych konaniach, konkrétne vo vzťahu k exekučnému konaniu z dôvodu, že okresný súd zastavil exekučné konanie pre nezaplatenie preddavku na trovy exekúcie zo strany pána Skurčáka aj napriek skutočnosti, že podľa zmluvy s exekútorom nebol povinný platiť žiaden preddavok. Nakoniec pán Skurčák namietal porušenie práva na pokojné užívanie majetku, a to tak vo vzťahu ku konkurznému konaniu, ako aj k exekučnému konaniu z dôvodu, že nemohol získať nevyplatenú mzdu a odstupné, ktoré mu dlhujú jeho bývalí zamestnávatelia.

ESĽP vo vzťahu k údajnej nespravodlivosti exekučného konania a konkurzného konania zamietol námietky pána Skurčáka ako neprijateľné z dôvodu nevyčerpania ústavnej sťažnosti. Rovnako zamietol námietku vo vzťahu k namietanej dĺžke konkurzného konania pre nevyčerpanie ústavnej sťažnosti. Pokiaľ ide o namietanú dĺžku exekučného konania trvajúceho viac ako tri roky, ESĽP dospel k záveru, že sa v ňom vyskytli prieťahy a došlo k porušeniu práva pána Skurčáka na prejednanie veci v primeranej lehote. Čo sa týka údajného porušenia práva na pokojné užívanie majetku, ESĽP v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyhlásil, že štát nezodpovedá za neúspech pri vymáhaní dlžnej sumy z dôvodu insolventnosti dlžníka a túto námietku odmietol ako zjavne nepodloženú.

Pán Skurčák požadoval sumu 204 611 Sk ako náhradu majetkovej škody, iné nároky si neuplatnil. ESĽP zamietol jeho nárok s tým, že nezistil príčinnú súvislosť medzi porušením práva na prejednanie veci v primeranej lehote a majetkovou škodou. Vzhľadom na to, že si pán Skurčák neuplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ESĽP mu z tohto titulu žiadnu náhradu nepriznal.

Rozsudok ESĽP – Solárová proti SR

Európsky súd pre ľudské práva 5. decembra 2006 vyniesol rozsudok v prípade Solárová proti Slovenskej republike

Pani Darina Solárová, jej manžel a jej sestra žalovali Slovenskú republiku pre porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie pred nestranným súdom v primeranej lehote, ku ktorému malo dôjsť v konaní o žalobe z novembra 1998, ktorou tretia osoba napadla platnosť závetov v prospech sťažovateľov. Ďalej sa sťažovali na porušenie práva pokojne užívať zdedený majetok, ktorý bol predmetom občianskoprávneho konania a tvrdili, že v dôsledku neprimeranej dĺžky konania došlo k zníženiu trhovej hodnoty majetku. Sťažovali sa tiež na porušenie článku 13 Dohovoru v dôsledku neexistencie vnútroštátneho prostriedku nápravy.

Konanie o žalobe o neplatnosť závetov bolo vedené Okresným súdom Košice II a na základe odvolania žalobkyne proti prvostupňovému rozsudku z júna 2005 pred Krajským súdom v Košiciach. V marci 2006 krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok a žalobkyňa podala dovolanie. Konanie o ňom prebieha pred Najvyšším súdom SR. Dĺžkou tohto konania sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý v júni 2004 a v júni 2005 konštatoval porušenie práva sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 tisíc korún pre každého z nich.

ESĽP vo svojom rozsudku odmietol námietky týkajúce sa nespravodlivosti konania o neplatnosť závetov ako predčasne podané, keďže toto konanie ešte neskončilo. Pokiaľ ide o dĺžku tohto konania, ESĽP nepovažoval sumu, ktorú sťažovateľom priznal ústavný súd za dostatočnú a vyhlásil, že sťažovatelia sa môžu aj naďalej považovať za poškodené osoby. S poukazom na nálezy ústavného súdu v tejto veci a dĺžku konania, ktoré do dnešného dňa trvá už takmer osem rokov ESĽP vyhlásil, že vo vzťahu k tomuto konaniu došlo k porušeniu Dohovoru. Námietky týkajúce sa porušenia práva na pokojné užívanie majetku ESĽP odmietol ako nezlučiteľné s ustanoveniami Dohovoru. Námietku týkajúcu sa neexistencie účinného prostriedku nápravy odmietol s poukazom na existenciu ústavnej sťažnosti ako zjavne nepodloženú.

Sťažovatelia požadovali sumu 1,5 milióna Sk (približne 42 200 eur) ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 134 828 Sk (približne 3 800 eur) ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré im vznikli v súvislosti s konaním. ESĽP im priznal spolu 3000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a 500 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.

 

Prípad Baláž a ďalší proti Slovenskej republike

Rozhodnutie ESĽP z 28. novembra 2006

Dňa 28. novembra 2006 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Vincent Baláž a ďalší v. Slovenská republika.

Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6, 8, 13, 14 a 17 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Tvrdili, že boli pri cestnej kontrole a následných incidentoch s políciou podrobení verbálnemu a fyzickému zlému zaobchádzaniu zo strany polície, že následné vyšetrovanie týchto udalostí nebolo nezávislé, nestranné, dôkladné a účinné a že počas vyšetrovania im boli adresované výhražné telefonáty a textové správy. Ďalej tvrdili, pán Baláž ml. bol v konaniach, ktoré neboli spravodlivé, svojvoľne uznaný vinným zo spáchania dopravného priestupku a trestného činu útoku na verejného činiteľa. Tiež namietali, že vo vyššie uvedených porušeniach ich práv bola zreteľná diskriminácia z dôvodu ich rómskeho pôvodu a že nemali vo vzťahu k nim žiaden účinný prostriedok nápravy.

Po preskúmaní sťažnosti, vyjadrení vlády a sťažovateľov Európsky súd pre ľudské práva akceptoval argumentáciu vlády. V prvom rade zamietol sťažnosť vo vzťahu k tým sťažovateľom, ktorí neboli priamymi účastníkmi incidentov s políciou a následných konaní ako nezlučiteľnú s ustanoveniami Dohovoru. Ďalej vyhlásil, že námietka týkajúca sa údajného porušenia práva na spravodlivé konanie je neprijateľná pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, nakoľko pán Baláž ml. nenapadol rozhodnutie dopravnej polície žalobou proti rozhodnutiu správneho orgánu a odsúdenie v trestnom konaní nenapadol prostredníctvom ústavnej sťažnosti. Čo sa týka údajného zlého zaobchádzania zo strany polície a telefonických vyhrážok, ESĽP akceptoval argumentáciu vlády, že sťažovatelia mali možnosť domáhať sa nápravy prostredníctvom žaloby o náhradu škody podľa zákona o Policajnom zbore alebo sa mohli domáhať ochrany svojich osobnostných práv žalobou na ochranu osobnosti. Preto túto námietku rovnako zamietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.  Vo vzťahu k údajným nedostatkov vo vyšetrovaní incidentov medzi sťažovateľmi a políciou ESĽP dospel k záveru, že pozitívny záväzok Slovenskej republiky viesť účinné vyšetrovanie namietaných policajných zákrokov bol v tomto prípade splnený a námietku zamietol ako zjavne nepodloženú. Vzhľadom na svoje vyššie uvedené závery ESĽP zamietol aj námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie účinných prostriedkov nápravy. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenia o údajnej diskriminácii sťažovateľov pre ich rómsky pôvod, ESĽP nezistil náznaky rozdielneho zaobchádzania a námietku zamietol ako zjavne nepodloženú. Európsky súd pre ľudské práva vzhľadom na uvedené celú sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

Prípad Vozár proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP zo 14. novembra 2006

Dňa 14. novembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Vozár v. Slovenská republika.

Pán Ján Vozár žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd a ďalej pre porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru. K porušeniam jeho práv malo dôjsť v dôsledku dĺžky konkurzného konania začatého Krajským súdom v Bratislave na jeho návrh podaný proti jeho dlžníkovi v roku 1994 a dĺžky občianskoprávneho konania o jeho žalobe o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti podanej na Okresný súd Trnava v roku 1997. Pán Vozár sa tiež sťažoval na porušenie jeho práva na prístup k súdu v dôsledku toho, že nemohol protestovať proti zmene pôvodného dlžníka na súkromnú spoločnosť a proti prevodu imania z pôvodného dlžníka na súkromnú spoločnosť. Ďalej tvrdil, že v dôsledku tejto zmeny dlžníka a toho, že súdy urýchlene nekonali v uvedených konaniach mu bolo zabránené, aby získal späť dlhovanú sumu.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku odmietol predbežnú námietku nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k dĺžke konkurzného konania vznesenú vládou. Ďalej podotkol, že konkurzné konanie trvalo od mája 1994 do apríla 2002, t.j. takmer 8 rokov. Rozhodol, že dĺžka tohto konania bola neprimeraná a v tejto súvislosti došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o konanie o žalobe pána Vozára, ktoré začalo v decembri 1997 a doposiaľ nebolo právoplatne skončené, Európsky súd pre ľudské práva uznal námietku vlády, že pán Vozár nevyčerpal účinné vnútroštátne prostriedky nápravy, konkrétne ústavnú sťažnosť. Európsky súd pre ľudské práva ďalej zamietol námietky pána Vozára týkajúce sa údajného porušenia jeho práv v dôsledku nemožnosti protestovať proti zmene pôvodného dlžníka na súkromnú spoločnosť a proti prevodu imania z pôvodného dlžníka na súkromnú spoločnosť, keď dospel k záveru, že táto časť sťažnosti nebola podaná v šesťmesačnej lehote. Z rovnakého dôvodu, t.j. nepodania sťažnosti v šesťmesačnej lehote, Európsky súd pre ľudské práva zamietol aj námietku pána Vozára podľa čl. 13 Dohovoru.

Pán Vozár požadoval sumu 11 585 953 Sk (cca 305 000 EUR) ako náhradu majetkovej škody a 100 000 000 Sk (cca 2 631 600 EUR) ako náhradu nemajetkovej ujmy. Európsky súd pre ľudské práva zamietol nárok pána Vozára na náhradu majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy mu priznal 6 000 EUR.

Prípad Šmál proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP zo 7. novembra 2006

Dňa 7. novembra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Šmál v. Slovenská republika.

Pán Tibor Šmál žaloval Slovenskú republiku pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ku ktorému malo dôjsť trestnom konaní vedenom proti nemu pre spoluúčasť na trestnom čine nedovoleného ozbrojovania. Obvinenie voči pánovi Šmálovi bolo vznesené v decembri 1996 a príslušné súdy ho právoplatne odsúdili v januári 2002. Trestné konanie proti nemu tak trvalo 5 rokov, 1 mesiac a 21 dní na dvoch stupňoch súdnictva.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku odmietol predbežnú námietku nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy vznesenú vládou a ďalej vyhlásil, že dĺžka posudzovaného trestného konania bola neprimeraná. Došlo teda k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Pán Šmál požadoval sumu 300 000 Sk (cca 8 000 EUR) ako náhradu nemajetkovej ujmy. Európsky súd pre ľudské práva mu z tohto titulu priznal 3 500 EUR.

Prípad Orange Slovensko, a. s. proti Slovenskej republike

Rozhodnutie ESĽP z 24. októbra 2006

Dňa 24. októbra 2006 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Orange Slovensko, a. s. proti Slovenskej republike.

Sťažovateľom je akciová spoločnosť Orange Slovensko, a. s., ktorá sa pred Európskym súdom pre ľudské práva sťažovala na porušenie čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To malo spočívať v tom, že spoločnosť bola v dôsledku platnej právnej úpravy, konkrétne zákona o telekomunikáciách z roku 2000, povinná na vlastné náklady poskytovať Slovenskej informačnej službe súčinnosť pri odpočúvaní v podobe prevádzkovania, renovácie a udržiavania technického zariadenia nevyhnutného pre realizáciu odpočúvania.

Po preskúmaní sťažnosti, na základe vyjadrení predložených sťažovateľom a vládou, sa Európsky súd pre ľudské práva stotožnil s argumentáciou vlády a vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že v uvedenom prípade sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v podobe dostupnej ústavnej sťažnosti.

Prípad Sirmium, spol. s r. o. proti Slovenskej republike

rozhodnutie ESĽP z 24. októbra 2006

Dňa 24. októbra 2006 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípadeSirmium, spol. s r. o. proti Slovenskej republike.

Sťažovateľom je spoločnosť Sirmium, spol. s r. o., ktorá v roku 1996 uzavrela s Fondom detí a mládeže nájomnú zmluvu na nebytové priestory, vrátane hotela, na dobu 20 rokov. Na základe novely zákona o Fonde detí a mládeže z roku 2000 mala táto nájomná zmluva skončiť po šiestich mesiacoch od účinnosti novely, pokiaľ ju neschválilo ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku. Zmluvu spoločnosti Sirmium, spol. s r. o. ministerstvo neschválilo a v januári 2001 jej platnosť skončila. Nálezom z januára 2002 ústavný súd vyhlásil príslušné ustanovenie zákona o Fonde detí a mládeže za nesúladné s ústavou. V tejto súvislosti spoločnosť podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru namietala, že nemala možnosť domáhať sa pred súdmi náhrady škody spôsobenej protiústavnou novelou zákona o Fonde detí a mládeže. Ďalej sa sťažovala podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, že v dôsledku novely zákona o Fonde detí a mládeže, ktorá bola neskôr vyhlásená za protiústavnú, nemohla pokračovať v podnikateľskej činnosti, stratila klientov a tak utrpela škodu. Napokon spoločnosť tvrdila, že nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru.

Po preskúmaní sťažnosti, na základe vyjadrení predložených sťažujúcou sa spoločnosťou a vládou, sa Európsky súd pre ľudské práva stotožnil s argumentáciou vlády a skonštatoval, že sťažnosť bola podaná po stanovenej šesťmesačnej lehote, v dôsledku čoho ju vyhlásil za neprijateľnú.

Prípad Hudec proti Slovenskej republike

Rozhodnutie ESĽP z 24. októbra 2006

Dňa 24. októbra 2006 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade František Hudec v. Slovenská republika.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článkov 3, 5, 6, 8, 13, 14 a 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Sťažovateľ tvrdil, že počas výkonu trestu bol vystavený neustálemu verbálnemu a psychickému obťažovaniu a ponižovaniu, bitiu, mučeniu a svojvoľným trestom. Sťažoval sa tiež na nedostatok adekvátnej lekárskej starostlivosti a manuálnu prácu neprimeranú jeho zdravotnému stavu. Ďalej tvrdil, že v dôsledku svojvoľného zamietnutia jeho žiadosti o podmienečné prepustenie bol nezákonne pozbavený slobody a namietal tiež, že konanie vedúce k jeho odsúdeniu a konania o jeho žiadostiach o podmienečné prepustenie boli nespravodlivé. Sťažoval sa tiež, že počas výkonu trestu nemal možnosť vidieť svoje deti a že mu bolo svojvoľne zasahované do jeho korešpondencie. Nakoniec namietal, že musel zaplatiť náklady na výkon trestu.

Po preskúmaní sťažnosti a vyjadrení predložených vládou a sťažovateľom sa Európsky súd pre ľudské práva stotožnil s argumentáciou vlády a vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. Čo sa týka námietok sťažovateľa podľa článku 3 Dohovoru, týkajúcich sa neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že tvrdenia sťažovateľa nie sú podložené žiadnymi relevantnými dôkazmi a teda sú zjavne nepodložené. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa údajne nezákonného pozbavenia slobody, Európsky súd pre ľudské práva nezistil žiaden náznak „nezákonnosti“ alebo „svojvôle“. Čo sa týka namietaného porušenia článku 6 v súvislosti s konaním vedúcim k odsúdeniu sťažovateľa, Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že táto sťažnosť bola podaná po stanovenej šesťmesačnej lehote. Vo vzťahu k zamietnutiu žiadostí sťažovateľa o podmienečné prepustenie Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že v týchto konaniach sa nerozhodovalo o „trestnom obvinení“ proti sťažovateľovi, a teda sa na ne článok 6 Dohovoru nevzťahuje. Európsky súd pre ľudské práva považoval za zjavne nepodložené aj námietky týkajúce sa zásahov do korešpondencie a skutočnosti, že sťažovateľ nemal možnosť vidieť svoje deti. K námietke týkajúcej sa povinnosti sťažovateľa zaplatiť náklady spojené s výkonom trestu Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v podobe žaloby proti rozhodnutiu správneho orgánu. Európsky súd pre ľudské práva považoval zjavne nepodložené aj námietky podľa článkov 13, 14 a 17 Dohovoru.

Prípad Klein proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 31. októbra 2006

Dňa 31. októbra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípadeKlein proti Slovenskej republike.

Pán Martin Klein je novinár, ktorému v marci 1997 týždenník Domino Efekt uverejnil článok s názvom „Sedí sokol na javori, Larry Flynt a sedem faciek pokrytcovi“. V článku pán Klein napadol arcibiskupa Mons. Jána Sokola, pričom jeho článok bol dvojzmyselný a obsahoval narážky so sexuálnym kontextom. Následne bolo na základe trestného oznámenia podaného dvomi cirkevnými spoločnosťami voči pánovi Kleinovi začaté trestné stíhanie. V júni 2000 Okresný súd Košice I uznal pána Kleina vinným zo spáchania trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia a odsúdil ho na peňažný trest vo výške 15 000 Sk s alternatívnym trestom odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca (pre prípad, že by pán Klein peňažný trest nezaplatil). V januári 2001 Krajský súd v Košiciach potvrdil prvostupňový rozsudok.

Pán Klein žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 10 Dohovoru, zaručujúceho osobnú slobodu. Tvrdil najmä, že jeho konanie nenapĺňalo skutkovú podstatu trestného činu, za ktorý bol odsúdený a že jeho odsúdenie bolo za daných skutkových okolností neprimerané a nebolo nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Argumentoval, že jeho článok bol v podstate reakciou na televízne vystúpenie arcibiskupa Sokola a že záver vnútroštátnych súdov, ktoré posúdili výroky autora o tom, že by slušní katolíci mali vystúpiť z cirkvi, ktorú vedie arcibiskup Sokol, ako hanobenie náboženského presvedčenia katolíckych veriacich nie je odôvodnený.

Európsky súd pre ľudské práva mal za to, že odsúdenie pána Kleina malo právny základ v príslušnom ustanovení Trestného zákona a sledovalo legitímny cieľ, a to ochranu práv a slobôd iných, ktorých náboženské cítenie mohlo byť uverejneným článkom dotknuté. Bol však toho názoru, že sa jednalo predovšetkým o kritiku osoby arcibiskupa Sokola a vzhľadom na to, že arcibiskup Sokol vyhlásil, že pánovi Kleinovi odpustil, Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval odsúdenie pána Kleina v trestnom konaní za „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“. Došlo teda k porušeniu článku 10 Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval 28 084 Sk (cca 740 €) ako náhradu majetkovej škody, 90 000 € ko náhradu nemajetkovej ujmy a 4 860 € ako nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. Európsky súd pre ľudské práva mu priznal 6 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 5 210 € ako náhradu trov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Rozhodnutie ESĽP v prípade Goga proti Slovenskej republike

Dňa 24. októbra 2006 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Július Goga v. Slovenská republika.

Sťažovateľ sa pred Európskym súdom pre ľudské práva sťažoval na porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to konkrétne práva na prejednanie veci v primeranej lehote v konaní o vypratanie a vydanie nehnuteľnosti. Ďalej sa v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie pred nestranným a nezávislým súdom, ktoré malo spočívať v tom, že všeobecné súdy, ktoré rozhodovali o jeho žalobe na jednotlivých stupňoch jurisdikcie, aplikovali príslušné zákony s nadmerným formalizmom a jeho žalobu zamietli na základe nedostatočných a jednostranne zistených skutočností.

Po preskúmaní sťažnosti, na základe požadovaných vyjadrení sťažovateľa a vlády, sa Európsky súd pre ľudské práva stotožnil s argumentáciou vlády a vyhlásil sťažnosť za zjavne nepodloženú. Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v podobe dostupnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľa, Európsky súd pre ľudské práva nezistil žiadne náznaky nespravodlivosti konania na žiadnom z troch stupňov jurisdikcie, nakoľko súdy rozhodovali o žalobe na základe rozsiahlych listinných a iných dôkazov.

Prípad Bleyová proti Slovenskej republike

Rozhodnutie ESĽP zo 17. októbra 2006

Dňa 17. októbra 2006 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Oľga Bleyová v. Slovenská republika.

Sťažovateľka žalovala Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 a 8 Dohovoru, a to konkrétne pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia. Sťažovateľka sa totiž v roku 1975 rozviedla so svojim manželom a súdy zrušili ich právo spoločného užívania bytu s tým, že výlučným užívateľom bytu zostal ako člen bytového družstva bývalý manžel sťažovateľky a sťažovateľke bola uložená povinnosť vysťahovať sa z bytu do 15 dní po tom, čo jej bude pridelený náhradný byt alebo náhradné ubytovanie. Do dnešného dňa sa tak nestalo a sťažovateľka v dotknutom byte, ktorého vlastníkom sa v roku 1996 stal bývalý manžel sťažovateľky, býva už viac ako 40 rokov iba na základe tzv. práva bývania. Sťažovateľka pred Európskym súdom pre ľudské práva tvrdila, že dĺžka konania o jej žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu do osobného vlastníctva jej bývalého manžela, začatého v júni 1997 a skončeného v júni 2003, bola neprimeraná. Ďalej tvrdila, že došlo k porušeniu jej práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia z dôvodu, že súdy zamietli jej spomínanú žalobu a tiež z dôvodu pretrvávajúcich útokov zo strany jej bývalého manžela, ktorý sa snaží ju z bytu vysťahovať.

Po preskúmaní sťažnosti, vyjadrení vlády a sťažovateľky Európsky súd pre ľudské práva akceptoval argumentáciu vlády. Vyhlásil, že námietka týkajúca sa údajného porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote je vzhľadom na postup slovenských súdov v konaní o žalobe o určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu do osobného vlastníctva, zložitosť tohto konania a správanie sťažovateľky, ktorá prispela k dĺžke konania, zjavne nepodložená. Ďalej rozhodol, pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia, že zamietnutie sťažovateľkinej žaloby slovenskými súdmi sa nejaví ako svojvoľné a nezasiahlo do jej práv podľa článku 8 Dohovoru. Napokon skonštatoval, že pokiaľ ide o snahu bývalého manžela sťažovateľky o jej vysťahovanie, sťažovateľka môže svoje tvrdenia predniesť v prebiehajúcich konaniach pred vnútroštátnymi súdmi, a to v trestnom konaní proti jej bývalému manželovi, v ňou iniciovanom konaní o náhradu škody a v konaní o vypratanie nehnuteľnosti iniciovanom jej bývalým manželom. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne nepodložená a vyhlásil ju za neprijateľnú.

Prípad Záfer proti Slovenskej republike

Rozhodnutie ESĽP z 19. septembra 2006

Dňa 19. septembra 2006 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Ján Záfer v. Slovenská republika.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 8, 4 a 13 Dohovoru, a to predovšetkým pre porušenie práva na rešpektovanie súkromného života a nemožnosť dosiahnuť nápravu. K zásahu do jeho práv malo dôjsť v dôsledku duplicitného pridelenia rovnakého súpisného čísla pre jeho dom a blízku firmu. Sťažovateľ tvrdil, že je neustále obťažovaný návštevníkmi firmy. Hoci mesto Hlohovec uskutočnilo nápravu a pridelilo mu iné súpisné číslo, toto nové pridelené číslo nezodpovedalo postupnosti v rade domov stojacich na ulici a ani jeho predstavám.

Po preskúmaní sťažnosti, vyjadrení vlády a sťažovateľa sa Európsky súd pre ľudské práva stotožnil s argumentáciou vlády a svojim rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti dňa 19. septembra 2006 vyhlásil sťažnosť za zjavne nepodloženú.

Prípad Kuril proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 3. októbra 2006

Dňa 3. októbra 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok vprípade Ladislav Kuril v. Slovenská republika.

Pán Kuril žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Namietal, že dĺžka dvoch občianskoprávnych konaní o jeho žalobách bola neprimeraná a tvrdil, že stále môže byť považovaný za obeť porušenia Dohovoru, nakoľko spravodlivé zadosťučinenie priznané mu ústavným súdom za prieťahy je neprimerane nízke a Okresný súd Poprad ani po doručení nálezu ústavného súdu v jeho veciach nekonal. K zásahu do jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote malo dôjsť v pracovnoprávnych konaniach o náhradu ušlej mzdy z dôvodu neplatného prepustenia zo zamestnania zo strany družstva a o náhradu škody z titulu prepustenia zo zamestnania. Obe konania začali v roku 1992 a doposiaľ nie sú právoplatne skončené. Ich dĺžkou sa na základe ústavnej sťažnosti podaných pánom Kurilom zaoberal aj ústavný súd, ktorý konštatoval porušenie práva pána Kurila na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 120 000 Sk (cca 3 000 EUR).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku konštatoval, že pán Kuril sa vzhľadom na neprimerane nízke odškodnenie priznané ústavným súdom za prieťahy v konaní môže aj naďalej považovať za poškodeného podľa Dohovoru. Vzhľadom na priebeh dotknutých súdnych konaní následne rozhodol, že ich dĺžka je neprimeraná a došlo ňou k porušeniu práva pána Kurila na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Pán Kuril v sťažnosti požadoval 1 milión Sk a200 000 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva mu nepriznal žiadne spravodlivé zadosťučinenie z dôvodu, žena výzvu Európskeho súdu pre ľudské práva nepredložil požadované vyjadrenie týkajúce sa požiadavky na spravodlivé zadosťučinenie.

Prípad Rišková proti Slovenskej republike

Rozsudok ESĽP z 22. augusta 2006

Dňa 22. augusta 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Ingrid Rišková v. Slovenská republika.

 Pani Rišková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie viacerých článkov Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, a to predovšetkým článku 6 ods. 1 z dôvodu neprimeranej dĺžky dvoch občianskoprávnych konaní, článku 13 Dohovoru z dôvodu údajnej neexistencie účinného prostriedku nápravy vo vzťahu k prieťahom v konaniach, článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru z dôvodu údajného porušenia jej práva na pokojné užívanie majetku, ktorý je predmetom súdneho konania a ďalších článkov. K porušeniu jej práv malo dôjsť v súvislosti s konaniami o zrušenie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a o zaplatenie určitej peňažnej čiastky, ktoré začali v rokoch 1991 a 1995 a doposiaľ nie sú skončené. Čo sa týka prvého konania, Európsky súd pre ľudské práva zobral do úvahy dobu iba od 18. marca 1992, teda trvá už viac ako 14 rokov, druhé konanie trvá takmer 11 rokov.  

 Dĺžkou uvedených občianskoprávnych konaní sa na základe ústavných sťažností podaných pani Riškovou zaoberal aj ústavný súd, ktorý vo vzťahu k obom konaniam konštatoval porušenie práva pani Riškovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- Sk a 10.000,- Sk.

 Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku v prvom rade konštatoval, že pani Rišková sa vzhľadom na nedostatočné odškodnenie priznané ústavným súdom za prieťahy v konaní môže aj naďalej považovať za poškodenú podľa Dohovoru. Konštatoval, že ústavný súd výslovne prikázal okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov, a teda ak mala pani Rišková názor, že okresný súd tento príkaz nedodržal, nebolo na účely článku 35 ods. 1 Dohovoru potrebné, aby podala nové ústavné sťažnosti. Európsky súd pre ľudské práva vzhľadom na priebeh dotknutých konaní následne rozhodol, že ich dĺžka je neprimeraná a došlo k porušeniu práva pani Riškovej na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej rozhodol, že vzhľadom na poskytnutie nápravy preventívneho aj kompenzačného charakteru zo strany ústavného súdu, namietané porušenie článku 13 Dohovoru je zjavne nepodložené. Napokon Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že námietky pani Riškovej podľa ostatných článkov Dohovoru sú zjavne nepodložené.

 Pani Rišková požadovala sumu 3 milióny Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 7.400,- Sk ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 4.750,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 100,- EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol. 

Prípad Machunka proti Slovenskej republike
Rozhodnutie ESĽP z 27. júna 2006

Dňa 27. júna 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Rastislav Machunka v. Slovenská republika.

Pán Machunka žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, konkrétne práva na prejednanie veci v primeranej lehote. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v konaní o jeho žalobe na ochranu osobnosti. Toto konanie začalo v októbri 1998 a skončilo v novembri 2005, keď Okresný súd Trenčín v časti žalobe vyhovel, trvalo teda viac ako 7 rokov na dvoch stupňoch súdnictva. Pán Machunka sa so sťažnosťou na neprimeranú dĺžku konania obrátil aj na Ústavný súd SR, ktorý v decembri 2003 rozhodol, že Okresný súd Trenčín svojim postupom porušil právo pána Machunku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prikázal okresnému súdu konať bez ďalších prieťahov, priznal pánovi Machunkovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- Sk za prieťahy pred okresným súdom a nariadil okresnému súdu, aby mu uhradil trovy konania.

Európsky súd pre ľudské práva sa stotožnil s argumentáciou vlády, že pán Machunka sa vzhľadom na nález ústavného súdu a na opatrenia uskutočnené z jeho strany už nemôže považovať za obeť porušenia Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, teda za poškodenú osobu. Preto Európsky súd pre ľudské práva vyhovel návrhu vlády a svojim rozhodnutím zamietol sťažnosť pána Machunku s tým, že je zjavne nepodložená.



Dňa 26. júna 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Dušan Bíro v. Slovenská republika.

Sťažovateľ bol ručiteľom úveru, ktorý si vzali majitelia istej obchodnej spoločnosti. Spoločnosť úver nesplatila a banka si strhla dlžnú sumu z účtu sťažovateľa. Sťažovateľ podal v roku 1999 voči majiteľom spoločnosti trestné oznámenie, ktoré však bolo odmietnuté. Následne na to podal ďalšie trestné oznámenia. Na základe jedného z nich bolo v roku 2003 začaté trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania veriteľa, pričom poškodeným veriteľom mal byť sťažovateľ. Sťažovateľ si následne uplatnil nárok na náhradu škody. Toto konanie, počnúc od podania prvého trestného oznámenia, trvá už viac ako 7 rokov, pričom je stále v štádiu prípravného konania.

Sťažovateľ pôvodne žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článkov 5, 6, 13 a 17 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práva a základných slobôd a tvrdil, že slovenské orgány neuskutočnili náležité úkony na ochranu jeho osobnej bezpečnosti v súvislosti s rôznymi útokmi, ktorým bol vystavený zo strany majiteľov spoločnosti, že spôsob, akým orgány jednali o jeho občianskoprávnych žalobách, trestných oznámeniach a nároku na náhradu škody, ktorý si uplatnil v trestnom konaní začatom na základe jeho trestného oznámenia, postrádal záruky „spravodlivosti“ a nebol v súlade s požiadavkou „primeranosti lehoty“, ďalej že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy a že slovenské orgány zlyhali pri riadnom trestnom stíhaní a potrestaní majiteľov spoločnosti.

Dňa 10. mája 2005 Európsky súd pre ľudské práva vyniesol čiastočné rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti, ktorým rozhodol, že sa bude ďalej zaoberať iba sťažovateľovou námietkou podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, tiež v spojení s článkom 13 Dohovoru, týkajúcou sa dĺžky konania vedeného na základe sťažovateľových trestných oznámení proti majiteľom spoločnosti a nedostatku účinného prostriedku nápravy v tomto smere. Zvyšok sťažnosti Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľný.

Dňa 27. júna 2006 Európsky súd pre ľudské práva vyniesol rozsudok, ktorým rozhodol, že dĺžka napadnutého konania nespĺňa požiadavku „primeranej lehoty“ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, a teda došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v sťažovateľovom prípade bolo tiež porušené jeho právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy, nakoľko sťažovateľovu ústavnú sťažnosť na prieťahy v trestnom konaní ústavný súd odmietol. Došlo teda aj k porušeniu článku 13 Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval približne 400 000 EUR ako náhradu majetkovej škody, ďalej 265 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a cca 350 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 4 800 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 150 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.



Dňa 20. júna 2006 vyniesol ESĽP rozsudok v prípade Teréni proti Slovenskej republike. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v tom, že dĺžka konania v konaní o neplatnosť výpovede bola neprimeraná..

K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v dôsledku konania o neplatnosť výpovede, ktoré prebiehalo na viacerých na stupňoch a trvalo od 25. januára 1994 do 30. júla 2001. Sťažovateľ podal žalobu o neplatnosť výpovede na okresný súd, ktorý ju zamietol. Hoci sa sťažovateľ odvolal a krajský súd vrátil okresnému súdu vec na prerokovanie, ten opätovne rozhodol o zamietnutí žaloby. Sťažovateľ sa odvolal po druhýkrát, no okresný súd po vrátení veci, žalobu znova zamietol, čím zároveň nerešpektoval právne záväzný názor odvolacieho súdu. Sťažovateľ sa odvolal aj tretí krát, no okresný súd opäť rozhodol, že boli splnené zákonné dôvody na udelenie výpovede. Tretí rozsudok okresného súdu odvolací súd potvrdil. V dôsledku toho sťažovateľ podal dovolanie na Najvyšší súd SR, ten ho však odmietol s odôvodnením, že v konaní na najnižšom stupni nedošlo k žiadnym zjavným vadám. Sťažovateľ podal sťažnosť namietajúcu neprimeranosť dĺžky konania na Ústavný súd SR, no ten ju z dôvodu nedodržania 2 mesačnej lehoty odmietol.

Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že dĺžka konania z hľadiska okolností daného prípadu, nebola v súlade s požiadavkou primeranosti, tak ako to požaduje čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Konkrétne, že došlo k zjavným prieťahom medzi konaniami na jednotlivých stupňoch.

Hoci sťažovateľ požadoval náhradu škody vo výške 6 000 000,- Sk (cca 150 000,- €), európsky súd mu priznal 2800 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 100 € ako náhradu trov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov v sťažnosti zamietol.

 

Dňa 20. júna 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Alexander Obluk v. Slovenská republika.

Pán Obluk žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote dĺžkou šiestich občianskoprávnych konaní v jeho veciach. V čiastočnom rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti z 15. marca 2005 Európsky súd pre ľudské práva rozhodol vyčiarknuť časť sťažnosti týkajúcu sa dĺžky jedného z konaní zo svojho zoznamu vecí, nakoľko sťažovateľ oznámil Súdu, že netrvá na pokračovaní sťažnosti vo vzťahu k tomuto konaniu a ďalej vyhlásil námietku týkajúcu sa dĺžky ďalšieho z konaní za neprijateľnú podľa článku 35 ods. 1 a 4 Dohovoru pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Vo svojom rozsudku Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľné sťažovateľove námietky týkajúce sa dĺžky ďalších troch občianskoprávnych konaní pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere uznal argumentáciu vlády ohľadom účinnosti ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ústavy, ktorou sa sťažovateľ mohol domôcť nápravy. Vo vzťahu k zvyšnému súdnemu konaniu, ktoré trvalo 3 roky a takmer 8 mesiacov na jedinom stupni súdnictva, pričom Okresný súd Bratislava III bol nečinný od februára 1998 do januára 2001, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v ňom došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ požadoval sumu 7.000,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 50.400,- Sk (približne 1.330,- EUR) ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 2.400,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku porušenia jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote a 500,- EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

 

Európsky súd pre ľudské práva vyniesol 20. júna 2006 rozsudok v prípade Katarína Babylonová proti Slovenskej republike.

Sťažnosť podala sťažovateľka na Európsky súd pre ľudské práva 22. marca 2001. Sťažovateľka namietala porušenie práva na rešpektovanie súkromného života a obydlia. Podľa nej jej nebolo umožnené zrušiť trvalý pobyt pána D., bývalého majiteľa, od ktorého odkúpila rodinný dom, na jej adrese. Tvrdila, že toto pokračujúce prihlásenie pána D., ktorý sa medzitým stal bezdomovcom, na trvalý pobyt predstavovalo prekážku prípadného predaja domu a negatívne vplývalo na jej situáciu v rôznych oblastiach života – napríklad v prípade poskytovania príspevku na bývanie alebo vyrubenia poplatku za odvoz smetí.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku z 20. júna 2006 zamietol námietku vlády, týkajúcu sa nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy (ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR a žaloba na ochranu osobnosti). Čo sa týka podstaty veci, súd skonštatoval, že aj v prípade absencie priameho zásahu štátnym orgánom, povinnosť zabezpečiť účinný výkon práv Dohovoru môže zahŕňať pozitívny záväzok štátu a že tento záväzok môže vyžadovať prijatie opatrení na ochranu práv aj vo sfére vzťahov medzi jednotlivcami.

Súd ďalej uviedol, že dosah, aký mala skutočnosť, že sa pán D. nemohol odhlásiť z trvalého pobytu, nakoľko bol bezdomovcom, bol dostatočne závažný, aby zasiahol do práva sťažovateľky na rešpektovanie jej súkromného života a obydlia. Tento zásah vychádzal priamo z ustanovení zákona o hlásení a evidencii pobytu občanov, podľa ktorých nie je možné obyvateľa odhlásiť z trvalej adresy v prípade, ak nemá zabezpečené miesto, kam sa môže prihlásiť na nový trvalý pobyt. Súd poznamenal, že vláda nepredložila žiadne presvedčivé dôkazy, ktoré by v prospech verejného záujmu ospravedlňovali systém podľa zákona o hlásení a evidencii pobytu občanov v prípade, ak oficiálne nahlásenie pobytu nezodpovedá skutočnému stavu. Za týchto okolností súd skonštatoval, že slovenský právny systém nezabezpečil sťažovateľke právo na ochranu jej súkromného života a obydlia, a preto Slovenská republika porušila Dohovor.

Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 1500 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy.

 

Dňa 8. júna 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Hrobová proti Slovenskej republike. Sťažovateľka Marta Hrobová vo svojej sťažnosti proti Slovenskej republike namietala, že dĺžka konania o náhradu škody vedeného na Okresnom súde v Poprade bola neprimeraná, čím bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na prejednanie veci v primeranej lehote.

Napadnuté konanie začalo na základe návrhu sťažovateľky podaného na okresný súd dňa 26. augusta 1992 a doposiaľ nie je skončené. Sťažovateľka sa na dĺžku konania sťažovala už v roku 2000 na Ústavnom súde SR, ktorý nálezom z júna 2001 rozhodol, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tom čase však ústavný súd nemal právomoc priznať sťažovateľom finančné odškodnenie, ani prikázať všeobecným súdom konať ďalej bez prieťahov.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vynesenom dňa 31. januára 2006 uviedol, že sťažovateľka svojim správaním ovplyvnila dĺžku konania, a to najmä opakovanými námietkami zaujatosti voči sudcom. Napriek tomu mal však Súd za to, že dĺžka konania bola neprimeraná a rozhodol, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľky podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote a sťažovateľke priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 6 000 EUR.

 

Rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti vyneseným dňa 23. mája 2006 Európsky súd pre ľudské práva zamietol sťažnosť Pavla Ruttkaya a Anny Ruttkayovej proti Slovenskej republike. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali neprimeranosť dĺžky konania o ich návrhu na vydanie vecí podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Napadnuté vnútroštátne konanie začalo dňa 16. marca 1992 na základe návrhu podaného na Okresný súd v Banskej Bystrici; na prvom stupni skončilo rozsudkom zo dňa 31. januára 2002, ktorý bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. júla 2002.

Vláda v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva namietala, že sťažovatelia nevyčerpali všetky dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy namietaného porušenia ich základných práv, pretože účinne nevyužili možnosť podať sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR na Ústavný súd SR. Sťažovatelia naopak účinnosť ústavnej sťažnosti ako prostriedku nápravy vo vzťahu k prieťahom popierali, a to z viacerých dôvodov, medziiným pre nízke sumy, ktoré podľa ich názoru Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom v prípadoch, keď konštatuje, že došlo k porušeniu ich práv v dôsledku prieťahov v konaní.

V rozhodnutí z 23. mája 2006 sa Európsky súd pre ľudské práva stotožnil s argumentáciou vlády a dospel k záveru, že neexistuje dôvod, pre ktorý by sťažovatelia mali byť oslobodení od povinnosti využiť ústavnú sťažnosť. Okrem iného mal za to, že nie je možné všeobecne konštatovať, že výška primeraného zadosťučinenia priznávaného Ústavným súdom SR sťažovateľom v prípade prieťahov konaní je nedostatočná. Súd preto sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú.

 

Európsky súd pre ľudské práva vyniesol dnes 13. júna 2006 rozsudok vo veci Michala Maguru proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že dĺžka konania o neplatnosť rozviazania pomeru okamžitým zrušením a konaním o náhradu mzdy bola neprimeraná. Tým bolo porušené jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Napadnuté konania začali v roku 1998 na návrh sťažovateľa na Okresný súd Košice II. O jednom z nárokov dodnes nie je rozhodnuté. Dĺžkou tohto konania sa na základe ústavných sťažností podaných Michalom Magurom zaoberal dvakrát aj Ústavný súd. Ten v októbri 2002 a následne v októbri 2005, konštatoval porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd mu priznal aj odškodnenie a to v prvom prípade 15 000 Sk a v druhom 20 000 Sk.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ sa vzhľadom na neprimerane nízke odškodnenie priznané ústavným súdom za prieťahy v konaní môže aj naďalej považovať za poškodeného. Zároveň uznal, že dĺžka konania je neprimeraná a tak došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote.

Michal Magura požadoval 100 000 SK ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 2 000 Sk ako náhradu nákladov a výdavkov. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 1 800 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 50 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov odmietol.

  

Európsky súd pre ľudské práva vyniesol dnes 13. júna 2006 rozsudok vo veci Júlie Gažíkovej proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala, že bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. K uvedenému porušeniu práva malo prísť tým, že súd rozhodol svojvoľne a nespravodlivo v neprospech sťažovateľky. Súd mal ďalej v rozpore s procesnými predpismi a ustálenou judikatúrou prejednať jej návrhy nedôsledne. Ďalej tým, že nebolo vedené verejné pojednávanie o jej návrhu a tak bola sťažovateľka zbavená možnosti predniesť svoju vec pred súdom a neprimeranou dĺžkou konania o prejednanie dedičstva. Zároveň sa sťažovala, že bola protiprávne zbavená časti dedičstva.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vynesenom 13. júna 2006 uviedol, že sťažovateľka nevyužila všetky vnútroštátne možnosti nápravy. Napriek tomu mal súd za to, že dĺžka konania bola neprimeraná a tak došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prejednanie veci v primeranej lehote.

Júlia Gažíková požadovala 150 000 SK ako náhradu majetkovej ujmy a sumu 50 000 Sk ako náhradu trov konania. Európsky súd pre ľudské práva s odkazom na svoju konštantnú judikatúru priznal sťažovateľke 4 000 EUR za nemajetkovú ujmu a 500 EUR ako náhradu trov konania.

  

Európsky súd pre ľudské práva vyniesol včera, 13. júna 2006 rozsudok vo veci Vladimíra  Siku proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v konaní, v ktorom sa sťažovateľ domáhal, aby mu sused uviedol do pôvodného stavu plot, ktorý mu poškodil. Konanie trvalo celkovo 11 rokov a 4 mesiace a prebiehalo na Okresnom súde Trenčín.

Vladimír Sika sa so sťažnosťou na neprimeranú dĺžku konania obrátil aj na Ústavný súd SR. Ústavný súd SR vo svojom náleze z apríla 2004 rozhodol, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie 15 000 Sk.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku konštatoval, že sťažovateľ sa vzhľadom na neprimerane nízke odškodnenie priznané ústavným súdom za prieťahy v konaní môže aj naďalej považovať za poškodeného. Zároveň uznal, že dĺžka konania je neprimeraná a tak došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ požadoval celkovo takmer 380  tisíc korún. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 2 320  EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 150 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov odmietol.

  

Európsky súd pre ľudské práva vyniesol 13. júna 2006 rozsudok v prípade Heleny Múčkovej proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podanej 13. júna 2001 namietala porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie a na neprimeranosť dĺžky konania. K zásahu do jej práva malo prísť odmietnutím vyhovieť jej žalobám o náhradu škody. Ďalej  dĺžkou dvoch občianskoprávnych konaní a tým, že konanie týkajúce sa jej žaloby na ochranu osobnosti bolo zastavené bez ohľadu na skutočnosť, že finančná situácia jej nedovoľovala zaplatiť súdny poplatok.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku zamietol námietku sťažovateľky, týkajúcu sa porušeniu práva na spravodlivé konanie. Napriek tomu mal súd za to, že dĺžka konaní bola neprimeraná a že slovenský súd nedostatočne odôvodnil rozhodnutie o zamietnutí oslobodenia od súdnych poplatkov. S odkazom na svoju konštantnú judikatúru súd priznal sťažovateľke 8 000 EUR za nemajetkovú ujmu.

Mária Kvasnová sa na Európskom súde pre ľudské práva sťažovala, že bolo porušené jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote. K zásahu do jej práv malo dôjsť v konaní o zrušení spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.

Európsky súd pre ľudské práva priznal, že došlo k porušeniu práv sťažovateľky a priznal jej odškodnenie 4 100 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy.

 

Dňa 9. mája 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Končeková v. Slovenská republika.

 Pani Končeková žalovala Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, konkrétne práva na prejednanie veci v primeranej lehote. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v konaní o jej žalobe na zaplatenie dlžného nájomného. Toto konanie začalo na návrh pani Končekovej v januári 1998 a skončilo v marci 2003, keď Okresný súd Banská Bystrica vyhovel žalobe. Pani Končeková sa následne obrátila na súdneho exekútora s návrhom na vykonanie exekúcie na dlžnú sumu, tomu sa však nepodarilo vypátrať povinnú spoločnosť a ani jej štatutárnych zástupcov a ani zistiť hnuteľný alebo nehnuteľný majetok spoločnosti, na ktorom by bolo možno vykonať exekúciu. Pani Končeková sa so sťažnosťou na neprimeranú dĺžku konania dvakrát obrátila na Ústavný súd SR. Ten najprv v septembri 2000 konštatoval, že Okresný súd Banská Bystrica svojim postupom porušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a potom v marci 2003 konštatoval opätovné porušenie práva pani Končekovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov po vynesení jeho prvého nálezu. Ústavný súd priznal pani Končekovej spravodlivé zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk a nariadil okresnému súdu, aby jej uhradil trovy konania.

Európsky súd pre ľudské práva sa stotožnil s argumentáciou vlády, že pani Končekovú vzhľadom na nálezy ústavného súdu a na priznané spravodlivé zadosťučinenie z jeho strany už nemožno považovať za obeť porušenia Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, teda za poškodenú osobu. Tiež uznal, že výška spravodlivého zadosťučinenia priznaného pani Končekovej ústavným súdom, t.j. 50.000,- Sk, nie je vzhľadom na okolnosti prípadu, životnú úroveň v Slovenskej republike a výšku spravodlivého zadosťučinenia priznaného ústavným v podobných prípadoch zjavne neprimeraná. Preto Európsky súd pre ľudské práva vyhovel návrhu vlády a svojim rozhodnutím zamietol sťažnosť pani Končekovej s tým, že je zjavne nepodložená.

 

Dňa 4. mája 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Jenčová v. Slovenská republika.

Pani Jenčová žalovala Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na prejednanie veci v primeranej lehote. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v konaní o výkon rozhodnutia, ktoré začalo na návrh pani Jenčovej v apríli 1998 a v ktorom žiadala o výkon právoplatného platobného príkazu vydaného Okresným súdom Bratislava III. Vymáhaná pohľadávka vo výške cca 20.000,- Sk, vznikla pani Jenčovej v súvislosti s jej podnikateľskou činnosťou. Konanie o výkon rozhodnutia prebiehalo pred Okresným súdom Bratislava III do mája 2001, kedy súd zastavil konanie z dôvodu, že povinnú osobu sa nepodarilo nájsť a výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí, tak ako to navrhla pani Jenčová, nebolo možné vykonať. Konanie trvalo celkovo viac ako 3 roky.

Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom rozhodol, že v konaní o výkon rozhodnutia došlo k porušeniu práva sťažovateľky podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote, a to predovšetkým z toho dôvodu, že okresnému súdu trvalo viac ako 19 mesiacov, kým predložil spis na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Sťažovateľka požadovala sumu 52.775,- Sk ako náhradu majetkovej škody, ďalej sumu 100.000,- Sk (cca 2.670,- EUR) ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 34.656,- Sk (cca 920,-EUR) ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 700,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 50,- EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

Dňa 28. marca 2006 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť Karola Magulu proti Slovenskej republike podanú dňa 11. decembra 2000.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré podľa neho spočívalo v tom, že o jeho žalobách o ochranu osobnosti, ktoré podal proti Úradu vlády a Generálnej prokuratúre SR, nebolo rozhodnuté v primeranej lehote a v tom, že ústavný súd svojvoľne odmietol zaoberať sa jeho podnetmi z roku 1999 a 2000.

Po tom, ako vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, vyzval ESĽP sťažovateľa, aby sa k nemu vyjadril. Keďže sťažovateľ nezareagoval ani na opakovanú výzvu ESĽP, dospel ESĽP k záveru, že sťažovateľ nemá záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto rozhodol ako je uvedené vyššie. Vláda vo svojom stanovisku požiadala ESĽP, aby sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú, pretože sťažovateľa podľa nej vzhľadom na priznanie finančného zadosťučinenia ústavným súdom, nebolo možné považovať za poškodenú osobu v zmysle článku 34 Dohovoru. 

 

Dňa 28. marca 2006 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť Františka Timára proti Slovenskej republike podanú dňa 5. augusta 2002.

Sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré podľa neho spočívalo v tom, že súdy, ktoré prejednávali predmetné veci sťažovateľa, rozhodli svojvoľne v rozpore s relevantnými skutočnosťami, že v konaní o úprave práv a povinností k sťažovateľovej dcére Okresný súd Bratislava V odmietol rozhodnúť o úprave styku sťažovateľa s jeho dcérou a že konanie o úprave práv a povinností k jeho dcére trvalo neprimerane dlho. Ďalej sťažovateľ namietal porušenie čl. 8 Dohovoru, ktoré podľa neho spočívalo v tom, že rozhodnutia súdov v konaniach boli v rozpore s jeho právom na rešpektovanie rodinného života.

Po tom, ako vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, vyzval ESĽP sťažovateľa, aby sa k nemu vyjadril. Keďže sťažovateľ nezareagoval ani na opakovanú výzvu ESĽP, dospel ESĽP k záveru, že sťažovateľ nemá záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto rozhodol ako je uvedené vyššie. Vláda vo svojom stanovisku požiadala ESĽP, aby sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú, pretože sťažovateľ podľa nej nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy a zároveň z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti.

Dňa 28. marca 2006 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť Ivana Mella podanú dňa 13. novembra 2000, ktorý dňa 15. júna 2002 zomrel, a ktorého pozostalá manželka listom zo dňa 28. júna 2002 oznámila Súdu, že si želá pokračovať v konaní namiesto manžela a  tým istým listom žiadal brat prvého sťažovateľa Karol Mello, aby bola vec prejednaná aj v jeho mene, proti Slovenskej republike. Sťažovatelia namietali porušenie čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), ktoré podľa nich spočívalo v tom, že boli vo vyšetrovacej väzbe držaní svojvoľne, protiprávne a bezdôvodne, že ich väzba v súvislosti s rôznymi trestnými konaniami proti nim presiahla maximálnu dĺžku povolenú zákonom. Sťažovatelia sa ďalej sťažovali, že ich žiadosti o prepustenie z väzby neboli prerokované dostatočne rýchlo a že rozhodnutia prijaté v  súvislosti s nimi boli svojvoľné. S ohľadom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru sťažovatelia ďalej namietali že trestné konania proti nim postrádali záruky „spravodlivého súdneho konania“ v „primeranej lehote“. ESĽP dňa 21. júna 2005 vyniesol čiastkové rozhodnutie o prijateľnosti, ktorým o. i. odročil prejednávanie sťažnosti prvého sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru, sťažnosti prvého sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru vo vzťahu k jeho žiadostiam o prepustenie na slobodu nasledujúcim po 13. máji 2000 a sťažnosti sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru týkajúcej sa neprimeranej dĺžky súdneho konania.

Po tom, ako vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, vyzval ESĽP sťažovateľa, aby sa k nemu vyjadril. Keďže sťažovateľ nezareagoval ani na opakovanú výzvu ESĽP, dospel ESĽP k záveru, že sťažovateľ nemá záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto rozhodol ako je uvedené vyššie.

Dňa 28. februára 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok  v prípade Jakub proti Slovenskej republike.

Sťažnosť bola podaná na Európsky súd pre ľudské práva dňa 6. decembra 2001. Sťažovateľ namietal podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, že dĺžka konania týkajúca sa jeho prepustenia z práce bola neprimeraná.  Sťažovateľ dňa 21. júna 2000 podal podnet na Ústavný súd SR podľa článku 130 ods. 3 ústavy, ktorý skonštatoval, že okresný súd porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tom čase však ústavný súd nemal právomoc priznať finančné odškodnenie, ani prikázať všeobecným súdom aby ďalej konali bez prieťahov. Dňa 19. februára 2003 ústavný súd odmietol novú sťažnosť sťažovateľa, podanú podľa článku 127 ústavy z toho dôvodu, že prípadom sa už nezaoberal okresný súd, voči ktorému bola sťažnosť namierená. V apríli 2003 sťažovateľ podal ďalšiu sťažnosť, ústavný súd ju však odmietol pre nesplnenie formálnych náležitostí.  

Čo sa týka prijateľnosti sťažnosti, Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že považuje sťažnosť za prijateľnú podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Čo sa týka podstaty sťažnosti, Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval, že v predmetnom prípade bola dĺžka konania neprimeraná a tým došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

S odkazom na svoju konštantnú judikatúru Európsky súd pre ľudské práva priznal  sťažovateľovi 2.400,- EUR za nemajetkovú ujmu a 250,- EUR ako náhradu za výdavky a náklady.

 

Dňa 14. februára 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok  v prípade Turek proti Slovenskej republike.

Pán Ivan Turek žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru a článku 8 Dohovoru, teda práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na rešpektovanie súkromného života. Pán Turek sa sťažoval, že dĺžka konania o jeho žalobe na ochranu osobnosti bola neprimeraná. Ďalej sa sťažoval, že jeho evidovanie v zväzkoch ŠtB v kategórii „agent“ bolo neoprávnené a že vydanie lustračného osvedčenia v spojení s nepriaznivým výsledkom konania o žalobe na ochranu osobnosti predstavovalo neoprávnený zásah do jeho dobrého mena a povesti. V tejto súvislosti trval na tom, že zamietnutie jeho žaloby vnútroštátnymi súdmi bolo svojvoľné a nespravodlivé.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vyhlásil, že dĺžka konania, ktoré trvalo 7 rokov a približne 5 mesiacov bola v rozpore s požiadavkou primeranej lehoty a preto došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej vyhlásil, že v tomto konaní došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru, a to v dôsledku toho, že pán Turek nemal prístup k jednému z dôkazov svedčiacich v jeho neprospech, čím naňho bolo uvalené neprimerané dôkazné bremeno a nebolo mu umožnené dôsledne sa brániť v konaní, ktorého výsledok predstavoval zásah do jeho súkromného života. Čo sa týka samotných dôsledkov evidovania pána Tureka v zväzkoch bývalej ŠtB na jeho súkromný život, Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil, že nepovažuje za potrebné sa touto otázkou osobitne zaoberať.

Pán Turek požadoval 800.000,- Sk ako náhradu škody utrpenej v dôsledku nepriaznivého výsledku konania o žalobe na ochranu osobnosti a pretrvávajúceho evidovania v zväzkoch bývalej ŠtB. Ďalej požadoval 42.341,- Sk ako náhradu trov konania. Európsky súd pre ľudské práva mu priznal sumu 8.000,- EUR (približne 310.000,- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy a 900,- EUR (približne 35.00,- Sk) z titulu trov konania a zvyšok jeho nárokov zamietol.  

 

Dňa 7. februára 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Šima proti Slovenskej republike.

Pán Jozef Šima žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na spravodlivé konanie a práva na prejednanie veci v primeranej lehote, pričom tvrdil, že zamietnutie jeho žaloby vnútroštátnymi súdmi bolo svojvoľné a že dĺžka súdnych konaní bola prehnaná. Ďalej tvrdil, že tým, že nemôže pokojne užívať dotknutý majetok a že súdy nenapravili situáciu bol porušený článku 1 Protokolu č. 1. Napokon tvrdil, že bol v rozpore s článkom 14 Dohovoru diskriminovaný vo vzťahu k užívaniu svojich vyššie uvedených práv a že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy zaručený článkom 13 Dohovoru. K zásahu do jeho uvedených práv malo dôjsť v konaniach o žalobe o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva a o vydanie pozemku vedených Okresným súdom Bardejov a Krajským súdom v Košiciach. Prvé z konaní začalo v auguste 1990 a definitívne skončilo v januári 2003, druhé z konaní začalo v roku 1994 a skončilo v septembri 2000.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vyhlásil časť sťažnosti pána Šimu týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti konania, ďalej toho, že nemal v tomto smere k dispozícii účinný vnútroštátny prostriedok nápravy a údajnej diskriminácie za zjavne nepodloženú. Pokiaľ ide o časť sťažnosti pána Šimu týkajúcu sa prieťahov v konaní, Európsky súd pre ľudské práva považoval sťažnosť týkajúcu sa prvého z konaní za zjavne nepodloženú s poukazom na priebeh tohto konania. Celkovú dĺžku druhého z konaní nepovažoval Európsky súd pre ľudské práva za zlučiteľnú s požiadavkou primeranej lehoty a vyhlásil, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň vyhlásil, že v súvislosti s týmto konaním skončeným v roku 2000 došlo tiež k porušeniu článku 13 Dohovoru, t.j. práva na vnútroštátny prostriedok nápravy vo vzťahu k prieťahom v konaní.

Pán Šima požadoval 353.400,- Sk ako náhradu údajnej majetkovej škody, ďalej 150.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a 30.000,- Sk ako náhradu trov konania. Európsky súd pre ľudské práva mu priznal sumu 2.000,- EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 250,- EUR z titulu trov konania a zvyšok jeho nárokov zamietol.   

Čo sa týka podstaty sťažnosti, vzhľadom na celkovú dĺžku konania a skutkové okolnosti prípadu Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. S odkazom na svoju konštantnú judikatúru Európsky súd pre ľudské práva priznal každej zo sťažovateliek 5 600 EUR za nemajetkovú ujmu.

Dňa 31. januára 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Malejčík proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ Andrej Malejčík žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na spravodlivé konanie a práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Vo svojej sťažnosti tvrdil, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov boli svojvoľné, sudcovia zaujatí a že dĺžka súdneho konania bola neprimeraná. Namietal tiež porušenie článku 13 Dohovoru, teda práva na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom. K zásahu do uvedených práv malo dôjsť v dvoch konaniach o náhradu škody – v jednom konaní (o žalobe z roku 1995) bol sťažovateľ navrhovateľom a v druhom (o žalobe z roku 1992) občianskym zástupcom navrhovateľky.

Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom vyneseným dňa 31. januára 2006 zamietol sťažnosť v časti týkajúcej sa žaloby z roku 1992. Za neprijateľné vyhlásil tiež sťažovateľove námietky týkajúce sa údajnej nespravodlivosti konania o žalobe z roku 1995 a nedostatku nestrannosti súdu s tým, že ich považoval za zjavne nepodložené. Rozhodol však, že v konaní o žalobe z roku 1995 došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote. Námietku podľa článku 13 Dohovoru Súd nepovažoval za potrebné skúmať.

Sťažovateľ požadoval odškodnenie vo výške 71 990 325 Sk, náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním, si neuplatnil. Európsky súd pre ľudské práva sťažovateľovi priznal 2 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a zvyšok jeho nárokov zamietol.

 

Dňa 31. januára 2006 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Bernát proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ Leopold Bernát vo svojej sťažnosti proti Slovenskej republike namietal, že dĺžka konania o priznanie odmeny za využite vynálezov a priemyselného vzoru vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici bola neprimeraná, čím bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Konanie trvalo celkovo 7 rokov a 1 mesiac, z toho dva roky bolo prerušené z dôvodu vyhlásenia konkurzu na odporcu v konaní.

Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom vyneseným dňa 31. januára 2006 rozhodol, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote a sťažovateľovi priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2 700 EUR.

 

Dňa 13.12.2005 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) vyniesol konečné rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti Marty Veselej a Tobiáša Loyku proti Slovenskej republike.

Sťažovatelia sú akcionármi a zároveň predstaviteľmi spoločnosti peat group inc., a.s., ktorej právna predchodkyňa kúpila v júni 1996 od inej súkromnej spoločnosti pozemky. Uvedené pozemky boli v tom čase predmetom reštitučného konania, v rámci ktorého si vlastnícke právo k nim uplatňovalo spoločenstvo urbárnikov. Proti rozhodnutiu, ktorým pozemkový úrad priznal urbárnikom vlastnícke právo k pozemkom, podala spoločnosť opravný prostriedok na súd. Konanie nie je doposiaľ skončené.

Sťažnosť bola Vláde Slovenskej republiky notifikovaná po tom, ako dňa 23. novembra 2004 Súd prijal čiastkové rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti. Uvedeným čiastkovým rozhodnutím o prijateľnosti súd rozhodol, že bude posudzovať sťažnosť na neprimeranú dĺžku konania a na to, že sťažovatelia nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k dĺžke konania. Vo zvyšnej časti Súd vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. Zamietnutá tak bola hlavná námietka sťažovateľov, a to, že konaniu o reštitučných nárokoch ako celku chýbali záruky spravodlivého súdneho konania.

Vo svojom stanovisku k sťažnosti vláda okrem iného tvrdila, že sťažovateľov nemožno považovať za obete porušenia práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže účastníkom napadnutého konania a vlastníkom nehnuteľností, o ktoré v konaní išlo, bola vyššie uvedená spoločnosť a nie sťažovatelia ako fyzické osoby. Súd sa s názorom vlády stotožnil a konečným rozhodnutím o prijateľnosti z 13. decembra 2005 sťažnosť zamietol.

 

Dňa 13.12.2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Vujčík proti Slovenskej republike.

Pán Anton Vujčík žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na spravodlivé konanie a práva na prejednanie veci v primeranej lehote, pričom tvrdil, rozhodnutia vnútroštátnych súdov boli svojvoľné a že dĺžka súdneho konania bola prehnaná. Ďalej žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 13 Dohovoru, teda práva na účinný prostriedok nápravy pred národným orgánom. K zásahu do jeho uvedených práv malo dôjsť v konaní o výživnom vedenom Okresným súdom Košice I a Krajským súdom v Košiciach, v ktorom jeho syn žiadal o určenie vyživovacej povinnosti svojmu otcovi, pánovi Vujčíkovi. Konanie trvalo viac ako 9 rokov a dva mesiace a skončilo rozsudkom, ktorým bol pán Vujčík zaviazaný platiť svojmu synovi výživné.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vyhlásil časť sťažnosti pána Vujčíka týkajúcu sa údajnej nespravodlivosti konania a toho, že nemal v tomto smere k dispozícii účinný vnútroštátny prostriedok nápravy za zjavne nepodloženú. Pokiaľ ide o časť sťažnosti pána Vujčíka týkajúcu sa prieťahov v konaní, Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval celkovú dĺžku konania za zlučiteľnú s požiadavkou primeranej lehoty a vyhlásil, že došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo vzťahu k časti sťažnosti pána Vujčíka týkajúcej sa porušenia práva na vnútroštátny prostriedok nápravy vo vzťahu k prieťahom v konaní, Európsky súd pre ľudské práva s poukazom na existenciu ústavnej sťažnosti vyhlásil, že nepovažuje za potrebné zaoberať sa touto námietkou.  

Pán Vujčík požadoval sumu 3 milióny Sk ako náhradu údajnej nemajetkovej ujmy. Európsky súd pre ľudské práva mu priznal z tohto titulu 4.500,- EUR a zvyšok jeho nároku zamietol.  

 

Dňa 6. decembra 2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Štefan Hornáček v. Slovenská republika.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to konkrétne práva na prístup k súdu. K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov, ktoré zamietli odpor podaný sťažovateľom proti platobnému rozkazu ako oneskorený. Sťažovateľ tvrdil, že jeho advokát podal odpor v posledný deň lehoty na pošte, čoho dokladom mal byť podací lístok, na ktorom ale nebol uvedený obsah zásielky. Vnútroštátne súdy tento odpor zamietli, nakoľko ten bol označený pečiatkou podateľne súdu, podľa ktorej bol podaný osobne a jeden deň po uplynutí lehoty. Po tom, čo vnútroštátne súdy preskúmali spis a vypočuli sťažovateľa a pracovníčku podateľne dotknutého Okresného súdu Martin, dospeli k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že obsahom zásielky, ku ktorej jeho advokát predložil podací lístok bol skutočne odpor podaný proti platobnému rozkazu. Sťažovateľ teda nepreukázal, že by bol podal odpor proti platobnému rozkazu tak, ako tvrdil, teda na pošte a o deň skôr.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil názor, že v tomto prípade mali vnútroštátne súdy tiež zistiť, kedy bola zásielka odoslaná sťažovateľovým advokátom deň pred uplynutím lehoty doručená súdu a do ktorého spisu patrila. Vnútroštátne súdy tak neurobili, ale akceptovali tvrdenie pracovníčky podateľne okresného súdu, podľa ktorej systém evidencie pošty na súde takéto zistenie neumožňoval. Sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia vnútroštátnych súdov nemohol popierať existenciu záväzku, ktorý mu bol platobným odporom uložený. Európsky súd pre ľudské práva preto rozhodol, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prístup k súdu zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ požadoval sumu 2.000,- € ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 360,- € ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi požadované sumy, nakoľko sa mu tieto nezdali prehnané. 

Dňa 6. decembra 2005 Európsky  súd pre ľudské práva v Štrasburgu vyniesol rozsudok vo veci sťažnosti Evy Mikulovej proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala, že v konaní o neplatnosť výpovede boli porušené jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne právo na spravodlivé konanie pred nestranným súdom, právo na prejednanie veci v primeranej lehote a právo na prístup k súdu. K porušeniu práva na prístup k súdu malo prísť tým, že Najvyšší súd SR odmietol jej dovolanie pre zmeškanie lehoty na jeho podanie. Dovolanie sťažovateľky smerovalo proti zamietavému rozsudku krajského súdu, ktorý bol sťažovateľke doručený tzv. náhradným spôsobom, t. z. že po tom, ako sa zásielku obsahujúcu rozsudok nepodarilo doručiť právnemu zástupcovi sťažovateľky, bola uložená na pošte, o čom bol právny zástupca upovedomený. Keďže ten si zásielku v stanovenej lehote nevyzdvihol, bola považovaná za doručenú. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že dovolanie podala včas a že v jej prípade neboli splnené podmienky pre náhradné doručenie, pretože jej právny zástupca nemohol zásielku vyzdvihnúť na pošte z objektívnych príčin.

Rozsudkom zo 6. decembra 2005 Európsky súd pre ľudské práva odmietol sťažovateľkine sťažnosti na porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote a na spravodlivé konanie ako zjavne nepodložené. Ďalej rozhodol, že sťažovateľkino právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené bolo.

Sťažovateľka požadovala, aby jej bola priznaná náhrada škody vo výške 15 521 €, náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 7 772 € a náhrada nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním, vo výške 1 490 €. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 4 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 285 € ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

 

Dňa 29. novembra 2005 Európsky súd pre ľudské práva vyniesol rozsudok v prípade Mikolaj a Mikolajová proti Slovenskej republike.

Manželia žalovali Slovenskú republiku za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Podľa nich totiž v primeranej dobe nebolo ukončených 5 občianskoprávnych konaní. Sťažovali sa tiež na porušenie práva na prístup k súdu. Malo sa tak stať preto, že sa pred Ústavným súdom nemohli obhajovať sami, ale vyžadovalo sa od nich zastúpenie právnikom.

Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľnú námietku sťažovateľov týkajúcu sa prístupu k ústavnému súdu. Európsky súd pre ľudské práva tiež vyhlásil za neprijateľné námietky ohľadom prieťahov v 4 občianskoprávnych konaniach. Sťažovatelia totiž nevyužili všetky možnosti na podanie sťažnosti na Slovensku a priamo sa obrátil na Európsky súd pre ľudské práva. Súd sa teda zaoberal iba jedným občianskoprávnym konaním, v ktorom vystupoval sťažovateľ Mikolaj. Išlo o zaplatenie odmeny za projekt vypracovaný v súťaži pre zamestnávateľa. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva bola dĺžka konania neprimeraná a došlo k porušeniu práv sťažovateľov na prejednanie veci v primeranej lehote.

Manželia Mikolajovci požadovali vyše 93 tisíc korún ako náhradu nemajetkovej ujmy a vyše 300 korún ako náhradu nákladov  a výdavkov. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 2 400 €  ako náhradu nemajetkovej ujmy a 10 € ako náhradu nákladov a výdavkov.

 

Dňa 29.novembra 2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade  Ľ.R. v. Slovenská republika.

Európsky súd pre ľudské práva svojim čiastkovým rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti dňa 26. októbra 2004 vyhlásil za neprijateľné námietky sťažovateľky a sťažovateľkinej matky týkajúce sa údajného zásahu do práva na spravodlivé konanie, na slobodu prejavu, na účinný prostriedok nápravy, na pokojné užívanie majetku a tiež porušenia zákazu diskriminácie štátnymi orgánmi s tým, že ich považoval za zjavne nepodložené a odročil posudzovanie námietky týkajúcej sa prieťahov v konaní.

K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v konaní týkajúcom sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a tiež v konaní o návrhu sťažovateľky týkajúcom sa zásahu do jej majetkových práv a nároku na náhradu škody. Sťažovateľka v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy napadla dňa 2. marca 1992 platnosť kúpnej zmluvy týkajúcej sa pozemku, uzavretej v roku 1982. Dňa 27. októbra 1994 Okresný súd Bratislava III jej návrh zamietol a jeho rozhodnutie dňa 20. júna 1995 potvrdil Mestský súd v Bratislave. Dňa 24. marca 1999 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie sťažovateľky a jej matky vzhľadom k tomu, že sťažovateľka mala dostatočnú možnosť prezentovať svoj prípad a jej matka nebola oprávnená na podanie dovolania. V konaní o návrhu sťažovateľky týkajúcom sa zásahu do jej majetkových práv a nároku na náhradu škody zo dňa 30. augusta 1991 rozhodol dňa 24. novembra 2000 Okresný súd Bratislava III o zastavení konania vzhľadom k tomu, že návrh nemal požadované náležitosti. Dňa 31. januára 2001 Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil. Dňa 28. mája 2003 Najvyšší súd SR dovolanie sťažovateľky odmietol.

 

Dňa 29. novembra 2005 rozsudkom vyneseným Súd rozhodol, že v konaní o neplatnosti kúpnej zmluvy a v konaní o nároku sťažovateľky na náhradu škody došlo k porušeniu práva sťažovateľky podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľka požadovala sumu 8.425.963,- Sk ako náhradu majetkovej škody, sumu 500.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 46.651,- Sk ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 8.000,- € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 300,- € ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

Dňa 29.novembra 2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Vanek proti Slovenskej republike.

Európsky súd pre ľudské práva svojim rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti dňa 31. mája 2005 vyhlásil za neprijateľné sťažovateľove námietky týkajúce sa údajného zásahu do práva na pokojné užívanie majetku, práva na rešpektovanie obydlia a tiež zneužitia jeho práv zainteresovanými štátnymi úradníkmi s tým, že ich považoval za zjavne nepodložené a vyhlásil za prijateľnú námietku týkajúcu sa prieťahov v konaní.

K zásahu do uvedeného práva malo dôjsť v konaniach na vnútroštátnych súdoch týkajúcich sa určenia neplatnosti zmluvy o výstavbe a konania týkajúceho sa prevodu vlastníctva k bytom. Sťažovateľ v konaní o určenie neplatnosti zmluvy spolu s ďalšími obyvateľmi bytového domu napadli dňa 4. novembra 1998 platnosť zmluvy o výstavbe uzavretej medzi mestskou časťou Bratislava – Staré mesto a spoločnosťou RAFT, s.r.o., týkajúcej sa vybudovania bytov na strešnej úrovni domu, v ktorom žili žalobcovia. Dňa 18. októbra 2002 Okresný súd Bratislava I vyhlásil zmluvu za neplatnú. Konanie ešte nie je právoplatne skončené. V konaní týkajúcom sa predaja bytov požiadal sťažovateľ spolu s ďalšími obyvateľmi domu dňa 23. júla 1999 Okresný súd Bratislava I o vydanie rozsudku nahrádzajúceho vyhlásenie vôle mestskej časti Bratislava – Staré mesto k uzatvoreniu zmlúv o prevode vlastníctva k bytom vrátane podkrovia.  s jeho obyvateľmi. Uvedené konanie bolo skončené dňa 9. septembra 2003.

Rozsudkom vyneseným dňa 29. novembra 2005 Súd rozhodol, že v konaní o neplatnosti zmluvy o výstavbe a v konaní týkajúcom sa prevodu vlastníctva k bytom došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ požadoval sumu 2.969.200,- Sk ako náhradu majetkovej škody, nemajetkovej ujmy, vrátane náhrady nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 4.700,- € ako náhradu nemajetkovej ujmy a 700,- € ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

 

Dňa 15. novembra 2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Peter Poláčik v. Slovenská republika.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to konkrétne pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote v exekučnom konaní, v ktorom mala byť vymožená jeho pohľadávka a v konkurznom konaní, v ktorom si uplatnil ďalšiu svoju pohľadávku, a ďalej pre porušenie práva na spravodlivé konanie v exekučnom konaní, ktoré okresný súd ukončil z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil preddavok na výdavky exekúcie aj bez ohľadu na skutočnosť, že na základe zmluvy s exekútorom nebol povinný platiť žiadny preddavok. Ďalej sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, tak vo vzťahu ku konkurznému konaniu ako aj  k exekučnému konaniu z dôvodu, že nemôže užívať vlastníctvo priznané mu konečnými a právoplatnými rozhodnutiami súdov.  

Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k údajnej nespravodlivosti exekučného konania uznal argumenty vlády a zamietol túto námietku sťažovateľa ako neprijateľnú z dôvodu nevyčerpania ústavnej sťažnosti. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva uznal argumenty vlády vo vzťahu k namietanej dĺžke konkurzného konania a zamietol námietku sťažovateľa pre nevyčerpanie ústavnej sťažnosti. Európsky súd pre ľudské práva ďalej posúdil dĺžku exekučného konania trvajúceho takmer tri roky a dospel k záveru, že v ňom došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Čo sa týka údajného porušenia práva sťažovateľa na užívanie majetku, Európsky súd pre ľudské práva súdu uznal tvrdenie vlády, že štát nezodpovedá za neúspech pri vymáhaní dlžnej sumy z dôvodu insolventnosti dlžníka a túto námietku sťažovateľa odmietol ako zjavne nepodloženú.

Sťažovateľ požadoval sumu 153.982,- Sk ako náhradu majetkovej škody a sumu 1.000.000,-Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi sumu 2.400,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku porušenia jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote v exekučnom konaní. Zvyšok jeho nárokov zamietol.

  

Dňa 8. novembra 2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Dušan Bíro v. Slovenská republika.

Sťažovateľ žaloval Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote a nemožnosť domôcť sa výkonu niektorých rozsudkov. Ďalej sa sťažoval na porušenie svojho práva na riadne prešetrenie oznámeného porušenia zákona zo strany štátnych orgánov SR a namietal, že je napádaný osobami, voči ktorým podal podnety na trestné stíhanie (ktoré neboli patrične prešetrené); sťažoval sa tiež na svoju finančnú situáciu. K zásahu do uvedených práv malo dôjsť v dôsledku postupu vnútroštátnych súdov v šiestich súdnych konaniach, a to v dvoch občianskoprávnych konaniach o zaplatenie peňažných súm (trvajúcich viac ako 4 roky a 1 a pol roka), po ktorých nasledovali exekučné konania na vymoženie priznaných súm, ďalej v dvoch občianskoprávnych konaniach o náhradu škody (trvajúcich viac ako 8 a 5 rokov) a tiež v súvislosti s postupom dotknutých orgánov nasledujúcom po podaných trestných oznámeniach.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku vyhlásil za neprijateľné sťažovateľove námietky týkajúce sa údajného neprešetrenia postupu dotknutých vnútroštátnych orgánov na základe jeho trestných oznámení, údajného ohrozovania jeho osoby a tiež jeho zlej finančnej situácie, nakoľko prvú z nich považoval za nezlučiteľnú s ustanoveniami Dohovoru, ktorý nezaručuje právo na začatie trestného stíhania inej osoby a ďalšie dve považoval za zjavne nepodložené. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, že sa nemohol domôcť výkonu niektorých rozsudkov, Európsky súd pre ľudské práva uznal tvrdenia vlády, že sťažovateľ sa môže domôcť nápravy cestou ústavnej sťažnosti a žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ ide o napadnuté exekučné konania, Súd uznal argumenty vlády a vyhlásil námietky sťažovateľa týkajúce sa ich dĺžky za neprijateľné pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, a to ústavnej sťažnosti a už spomínanej žaloby o náhradu škody. Ďalej Súd uznal argumentáciu vlády ohľadom priebehu jedného z konaní o zaplatenie peňažnej sumy a rozhodol, že námietka sťažovateľa týkajúca sa prieťahov v tomto konaní je zjavne nepodložená. Vo vzťahu k zvyšným trom súdnym konaniam rozhodol, že v nich došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľ požadoval celkovo sumu 17.134.000,- Sk (približne 437.878,- EUR) ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a 183.842,- Sk (približne 4.700,- EUR) ako náhradu nákladov a výdavkov vynaložených v konaní. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľovi 10.000,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku porušenia jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote v troch súdnych konaniach a 300,- EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol. 

 

Dňa 8. novembra 2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade H. F. v. Slovenská republika (Súd sťažovateľke povolil používať len iniciály jej mena).

Sťažovateľka pôvodne žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a práva na rešpektovanie súkromného života (čl. 8 Dohovoru) v konaní o spôsobilosti na právne úkony a tiež v konaní o zrušení spoločného nájmu bytu.  K zásahu do uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v konaní o spôsobilosti na právne úkony nebola Okresným súdom Bratislava III ani Krajským súdom v Bratislave vypočutá a odvolací súd odmietol nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie, hoci znalecký posudok, o ktorý sa súdy opierali bol podľa jej názoru starý a bol vypracovaný zamestnancom psychiatrickej kliniky, ktorá iniciovala začatie konania. Ďalej sťažovateľka tvrdila, že ustanovenie opatrovníčky v predmetnom prípade nesplnilo svoj účel, pretože ju nikdy nevidela a táto opatrovníčka nijakým spôsobom nezasiahla do konania. Pokiaľ ide o konanie vedúce k zrušeniu spoločného nájmu bytu, sťažovateľka namietala jeho nespravodlivosť a to, že opatrovníčka, ktorá jej bola ustanovená nechránila jej záujmy. Ďalej sa sťažovala, že bola následkom tohto konania bez náhrady zbavená práva bývania a nemohla dosiahnuť nápravu tejto situácie, nakoľko proti vydanému rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie a pre nedostatok spôsobilosti na právne úkony nemohla podať ani žiadnu žalobu.

Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojom konečnom rozhodnutí o prijateľnosti z 9. novembra 2004 stotožnil s argumentáciou vlády a vyhlásil námietky sťažovateľky týkajúce sa konania o zrušenie spoločného nájmu bytu manželov za neprijateľné z dôvodu ich zjavnej nepodloženosti. Rozsudkom vyneseným dňa 8. novembra 2005 rozhodol, že v konaní o spôsobilosti na právne úkony došlo k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na spravodlivé konanie. Zároveň rozhodol, že v tomto prípade nevyvstáva žiadna osobitná otázka podľa čl. 8 Dohovoru zaručujúceho právo na rešpektovanie súkromného života a nie je preto potrebné prípad podľa tohto článku posudzovať. 

Sťažovateľka požadovala sumu 1.000.000,- Sk (približne 25.680,- EUR) ako náhradu majetkovej škody, ďalej sumu 1.000.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 65.675,- Sk (približne 1.687,- EUR) ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 5.000,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 1.000,- EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

 

Dňa 8. novembra 2005 prijal Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutie v prípade Marcela Chlebovičová v. Slovenská republika.

Sťažovateľka žalovala Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to konkrétne pre porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé konanie pred nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom, a ďalej pre porušenie čl. 13 Dohovoru, a to práva na účinný prostriedok nápravy. Sťažovateľka tvrdila, že dĺžka konania o zvýšenie výživného v jej prípade bola neprimeraná. Tiež tvrdila, že jej právo na prístup k súdu a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným podľa zákona bolo porušené tým, že príslušné súdy nepreskúmali náležite, či existujú dôvody na vylúčenie sudcov košických súdov, čím došlo k neprimeranému predĺženiu konania. Napokon namietala, že nemala k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k jej sťažnosti na dĺžku konania, nakoľko ústavný súd odmietol posúdiť celkovú dĺžku konania o jej návrhu. K zásahu do jej práv malo dôjsť v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov v konaní o zvýšenie výživného, ktoré sa začalo na návrh sťažovateľky zastúpenej matkou v novembri 1998. Na konanie bol pôvodne miestne príslušný Okresný súd Košice II, no po vylúčení sudcov tohto súdu ako aj sudcov Krajského súdu v Košiciach pre zaujatosť (z dôvodu, že poznali odporcu, otca sťažovateľky, ktorý bol rovnako sudcom) vec prejednával Okresný súd Michalovce a následne Krajský súd v Žiline. Konanie právoplatne skončilo v júli 2004 (trvalo teda celkovo 5 rokov a takmer 8 mesiacov). Ústavný súd SR dňa 9. októbra 2003 odmietol ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľkou.

Na základe vyjadrení vlády a sťažovateľky Európsky súd pre ľudské práva svojim rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti dňa 8. marca 2005 vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú. Dospel k záveru, že všetky sťažovateľkine námietky sú zjavne nepodložené.

 

Dňa 18. októbra 2005 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) po predložení stanovísk vlády Slovenskej republiky a sťažovateľkinho právneho zástupcu, zamietol sťažnosť pani F. podanú proti Slovenskej republike dňa 19. júla 2004.

Sťažovateľka namietala porušenie článku 6 ods. 1 (právo na prístup k súdu) a článku 8 (právo na súkromný a rodinný život) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v občianskoprávnom konaní, ktoré viedlo k nezrušiteľnému osvojeniu jej syna. Vláda tvrdila, že sťažnosť bola podaná po lehote, nakoľko sťažovateľka najneskôr v roku 2001 vedela o osvojení svojho syna, o čom informovala znalca pri vypracovávaní znaleckého posudku v inom občianskoprávnom konaní. List obsahujúci informáciu o osvojení sťažovateľkinho syna zo 14. januára 2004, ktorý sťažovateľka obdržala od detského domova a na ktorý vo svojom stanovisku poukazovala, nebolo možné podľa vlády považovať za začiatok plynutia šesťmesačnej lehoty na podanie sťažnosti na ESĽP podľa článku 35 ods. 1 Dohovoru. ESĽP sa s argumentáciou vlády stotožnil a sťažnosť sťažovateľky zamietol.

 

Dňa 11. októbra 2005 vyniesol Európsky súd pre ľudské práva rozsudok v prípade Cibulková proti Slovenskej republike.

Sťažovateľka pôvodne žalovala Slovenskú republiku pre porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, konkrétne práva na spravodlivé konanie pred nestranným súdom a práva na prejednanie veci v primeranej lehote a ďalej pre porušenie článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, t.j. práva na pokojné užívanie majetku. K zásahu do uvedených práv malo dôjsť v dôsledku rozhodnutí vnútroštátnych súdov v konaní o neplatnosť rozhodnutia predstavenstva stavebného bytového družstva (SBD). Sťažovateľka v tomto konaní napadla platnosť rozhodnutia predstavenstva SBD Bratislava II, ktoré v r. 1992 rozhodlo o zrušení svojho rozhodnutia z roku 1989 o pridelení trojizbového bytu sťažovateľke z dôvodu, že sťažovateľka medzitým ukončila členstvo v SBD Bratislava II a stala sa členkou SBD Bratislava V. Krajský súd v Bratislave žalobu v r. 2000 zamietol a jeho rozhodnutie potvrdil v r. 2001 Najvyšší súd SR. Konanie trvalo celkovo 8 rokov a 9 mesiacov.

Európsky súd pre ľudské práva svojim rozhodnutím o prijateľnosti sťažnosti dňa 31. marca 2005 vyhlásil za neprijateľné sťažovateľkine námietky týkajúce sa údajnej nespravodlivosti konania a nedostatku nestrannosti súdu a tiež údajného zásahu do práva na pokojné užívanie majetku s tým, že ich považoval za zjavne nepodložené. Rozhodol, že sa bude ďalej zaoberať iba námietkou týkajúcou sa porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Rozsudkom vyneseným dňa 11. októbra 2005 rozhodol, že v konaní o neplatnosť rozhodnutia predstavenstva stavebného bytového družstva došlo k porušeniu práva sťažovateľky podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na prejednanie veci v primeranej lehote.

Sťažovateľka požadovala sumu 86.025,- Sk ako náhradu majetkovej škody, ďalej sumu 300.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 12.000,- Sk ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním. Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke 3.000,- EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 50,- EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

 

Dňa 11. októbra 2005 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť Tobiáša Loyku proti Slovenskej republike podanú dňa 31. júla 2000. Sťažovateľ namietal porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré podľa neho spočívalo v tom, že o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby podaných v rokoch 1999 - 2001 bolo rozhodované v konaniach, ktoré nespĺňali požiadavky verejnosti, ústnosti, kontradiktórnosti a rýchlosti. Sťažoval sa tiež, že nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 Dohovoru. Po tom, ako vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, vyzval ESĽP sťažovateľa, aby sa k nemu vyjadril. Keďže sťažovateľ nezareagoval ani na opakovanú výzvu ESĽP, dospel ESĽP k záveru, že sťažovateľ nemá záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto rozhodol ako je uvedené vyššie.

 

Dňa 11. októbra 2005 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť Michaela Christophera Mc Donalda, Declana Johna Raffertyho a Fintana Paula O’Farrella proti Slovenskej republike podanú dňa 11. augusta 2001. Sťažovatelia namietali porušenie čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd samostatne ako aj v spojení s článkom 13, pričom tieto sťažnosti sa týkali pozbavenia ich slobody, ku ktorému došlo v Slovenskej republike, konaní, ktoré prebehli v tomto ohľade a rozhodnutí, ktoré v nich vnútroštátne orgány vyhlásili. Po tom, ako vláda predložila Súdu svoje stanovisko k sťažnosti, vyzval Súd sťažovateľov, aby sa k nemu vyjadrili. Keďže právny zástupca sťažovateľov nezareagoval ani na opakovanú výzvu Súdu, pričom jej doručenie bolo riadne vykázané 30. mája 2005, dospel ESĽP k záveru, že sťažovatelia nemajú záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto rozhodol ako je uvedené vyššie. Vláda vo svojom stanovisku požiadala ESĽP, aby vyhlásil sťažnosť za neprijateľnú vo všetkých jej bodoch z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti.

 

Dňa 27. septembra 2005 ESĽP vyčiarkol zo zoznamu prípadov sťažnosť Martina Sýkoru proti Slovenskej republike podanú dňa 16. októbra 2000. Sťažovateľ namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré podľa neho spočívalo v tom, že o jeho žalobe, ktorú podal v roku 1996 nebolo rozhodnuté v primeranej lehote. Po tom, ako vláda predložila ESĽP svoje stanovisko k sťažnosti, vyzval ESĽP sťažovateľa, aby sa k nemu vyjadril. Keďže sťažovateľ nezareagoval ani na opakovanú výzvu ESĽP, dospel ESĽP k záveru, že sťažovateľ nemá záujem o ďalšie prerokovávanie prípadu a preto rozhodol ako je uvedené vyššie. Vláda vo svojom stanovisku požiadala ESĽP, aby sťažnosť vyhlásil za neprijateľnú, pretože sťažovateľ podľa nej nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy a zároveň z dôvodu jej zjavnej nepodloženosti. 

Na začiatok navigácie
© Ministerstvo spravodlivosti SR 2004 | Správca obsahu: tlačový a informačný odbor, email: Emailová obálka  | Technický prevádzkovateľ: odbor prevádzky centralizovaných informačných systémov a odbor stratégie a rozvoja informačných systémov